A ty len sedíš a utápaš sa v depresii, pretože akokoľvek si pomohla vyriešiť ostatným ich problémy (a že občas išlo o veci, ktoré boli fakt prúser), sebe pomôcť nedokážeš.
Alebo možno skôr nechceš. Možno nechceš byť šťastná, lebo to nevieš. Možno sa v tej depresii, ktorú si (len tak mimochodom) spôsobuješ úplne sama, utápaš preto, že ťa to baví a je to niečo, čo poznáš.
Nikomu neveríš, hráš sa s ľuďmi, klameš a podliezaš. Si rektálna alpinistka a vieš sa vlichotiť každému, koho potrebuješ. A zároveň s tím si úprimná, nenávidíš lož a bolí ťa všetko, čo robíš a musíš robiť zle, aby si sa dostala čo najvyššie. Zbytočne cieľavedomá...
To je tvoje prvé ja.
Pomáhaš ostatným, snažíš sa, aby boli všetci okolo seba spokojní, ale keď sa niekto snaží pomôcť tebe, odmietaš, pretože si nedokážeš nechať pomôcť. Si namyslená, ale aj obetavá zároveň. Chceš pomôcť ľuďom, ktorí ťa nepotrebujú, pretože majú svojich kamarátov a ty si cudzia a si zďaleka. Ako príklad uvediem @schozifrenik -a.
To je tvoje druhé ja.
Mala si osem, prestupovala si na novú školu a nechávala sa šikanovať. Tri roky. Nádherné, príšerné, prerevané tri roky.
Potom sa ti podarilo urobiť prijímačky na gympel a ty si odtiaľ zmizla. Zmizla si z ich životov, už ťa ani nespoznajú, keď sa stretnete na ulici. Zabudli. Väčšinou. Niektorí nezabudli a občas sa ti ozvú. A ty sa s nimi bavíš, ako keby ti neublížili. Ako keby bolo všetko v poriadku.
To je tvoje tretie ja.
Už takmer štyri roky si sama. Teda nie si sama, máš najlepšiu kamarátku, priateľa, rodičov a brata, ktorí nevedia a pravdepodobne sa ani nikdy nedozvedia, čo sa vtedy dialo. Aj keď.... Jemu by si to povedať mala. A Ona tuší, alebo skôr vie, len nevie všetko, pretože ti nevidí do hlavy.
Miluješ ho, ale neveríš mu, že ťa miluje tiež. Bojíš sa, že ťa nechá, aj keď veľmi dobre vieš, že by za tebou išiel kamkoľvek. Viete o sebe veľa. Ty o ňom ale viac ako on o tebe. Lebo si uzatvorená, nenecháš v sebe čítať. Bojíš sa, že by to príliš bolelo. Že by sa otvorili staré rany a tiekla by krv a slzy.
Si rozpoltená osobnosť, dievča.
Rozprávaš sa sama so sebou, robíš si psychologickú analýzu, nastavuješ si zrkadlo.
Pomáhaš a odpúšťaš aj ľuďom, ktorí ti ublížili najhoršie ako sa len dá.
Klameš a podliezaš, aby si sa dostala na špičku a hlavne nepadala dolu. Tvrdo drieš, a pritom nič nerobíš.
Nevyznáš sa sama v sebe. To je tým vekom.
VEKOM?! ALE HOVNO! JA SOM PROSTE LEN ZAŽILA ZA TÝCH PÄTNÁSŤ ROKOV PRÍLIš VEĽA VECÍ!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
indiemichelle
17. 1.januára 2012 16:17
Napíš svoj komentár