Sedím vo vlaku a snažím sa dospať to, čo som zameškala minulú noc. Menšie decká hrajú nejakú hlučnú hru, smejú sa a mne to píli uši tým skôr, že ich nemôžem okríknuť.
Stúlim sa do klbka, zapchám si uši a prehodím cez seba bundu. Je mi dosť zle a potrebujem ticho, teplo a lavór. Alebo kýbeľ, to je jedno. Nemala som včera tak bujaro oslavovať návrat do civilizácie. Nemala som sa nechať nahovoriť na svojho prvého panáka. Nemala som s ostatnými vedúcimi hrať fľašku.
Cítim niečiu ruku na svojom ramene. Neochotne otočím hlavu a otvorím jedno oko.
"Ak je ti zle, tak hlavne nelež. Sadni si a opri sa o mňa, inak za chvíľu hodíš tyčku na celý vlak," usmieva sa Jakub a jemne mi pomáha sa posadiť.
Zatočí sa mi hlava a mám pocit, že fakt hodím nie tyčku, ale riadnu tyč. Kubo si ma opatrne oprie o svoje rameno. Je vidno, že v tomto má naozaj cvik, že včera len nemachroval ako v ostatných veciach.
Je mi trochu lepšie, tak otvorím oči a rozhliadnem sa po vlaku. Decká pištia a rehocú sa, vedúci majú pod očami kruhy že by sa na nich dalo hojdať a väčšinou sa snažia nejako dohnať prebdenú noc. A nejde im to.
V hlave sa mi rozľahne anonymné prázdno. Čo zmizlo? Chvíľu pátram, potom zistím, že už ma nebolí hlava. A ani mi už nieje tak strašne na tyčku. Zaujímavé. Sťažovať sa rozhodne neplánujem.
Jakub zaspal, hlavu má na mojom rameni a spokojne sa usmieva tým svojim krivým krutým úsmevom. Pravú ruku má na mojom stehne, ľavou objíma gitaru. Chytím ho za pravú a presuniem ju na jeho stehno. Ten čas, kedy by som to určite neurobila, je veľmi dávno preč. Našťastie.
Aj keď... Vlastne to nieje tak dávno... Iba rok... Lenže za ten rok sa toho príliš veľa zmenilo. Už nie som to zamindrákované nedospelé dievčatko, ktoré by chodilo s kýmkoľvek, kto by ju chcel. Už sa nezamilovávam do každého len trochu pekného (a vlastne aj úplne škaredého) chalana, ktorého stretnem...
To sú veci, za ktoré som fakt rada. Lenže s obdobím nešťastných zamilovaností definitívne skončilo aj detstvo. A to ma trochu mrzí. Už sa vôbec neviem hrať. Stratila som veľkú časť svojej niekdajšej predstavivosti. Napísala som ďalší rok básničiek.
Koľko rokov som vlastne dospievala? Od prvého tábora v Hodkove... Takže už uplynul piaty rok... A rok som dospelá. Nie podla rodného listu, ale podla toho, ako sa správam a cítim.
Čo všetko sa stalo od prvej básničky... Koľko malých lások uplynulo...
Martin, moja prvá "veľká pravá láska".
Petr a Radek... Alebo v opačnom poradí? Neriešme, u dvojčat to aj tak nemá zmysel
Pavel, za toho sa strašne hanbím, že som neprekukla hneď ak je to grázel a sviniar.
Tomáš, prvý chalan, ktorý ma pozval do kina.
Jakub... Rovnaký ako Pavel, len u Jakuba som na to prišla oveľa rýchlejšie.
Tomáš - áno, znova ten istý... No nieje to smiešne?
A konečne prvý, kto moje city opätoval, Peter.
To sú tí najdôležitejší. Zvláštne. Pomedzi nich ešte kopa ďalších... Ale tí niesu dôležitý. Po zrelej úvahe som usúdila, že to nebola ani láska, iba som sa dostala do silového pola ich mužskej telesnosti.
Toto by som nemala dávať na net. Lebo by sa mohli spoznať. A čo. Nech zistia, že som do nich bola po uši zaľúbená. Teda oni to vlastne okrem jedného vedia. Tak to možno zistí jeden. Nevadí. Aspoň bude vedieť, že už nemá šancu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár