Necítim výčitky a nebojím sa, že by sa mohla vrátiť a pomstiť sa za ponúknutú pomoc. Síce také veci robila, možno ma dokonca nenávidela za priateľstvo, ktoré som jej dala. Ale to nevadí, pretože ja sa nemusím znížiť k schovávaniu môjho vnútra za jazvy a rany.
Jedna spomienka ma ale veľmi bolí. Jej telo v kaluži žiarivo červenej krvi. Prečo som ju musela nájsť práve ja? Kto to takto zariadil? Bojím sa, že sa mi ten obraz vráti v snoch a bude ma prenasledovať. A ten strach plodí smútok a pocit samoty, pretože v tomto som naozaj sama.
Jediný, kto mi môže pomôcť, je tá studená, ostrá, nepriateľská. Beriem ju do dlane a prezerám si ju. Odrazu vyzerá dôveryhodne a milo, a ja sa jej chcem zveriť.
"Neboj sa, povedz mi, čo ťa trápi, prečo každý večer tŕpneš od strachu, že sa vráti?" šepká podmanivo. Mám pocit, ako by mi sama viedla ruku, ako by sama hľadala miesto na zápästí.
Prepáč, dievča, že som ťa odsudzovala a chcela ti pomáhať. Teraz už chápem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár