A čo teraz? Jeden odstavček plný sebaľútosti, niečoho, čo naozaj nemám rada. Hlavne keď sa ľutujem ja. Na svoju vlastnú sebaľútosť som možno dokonca alergická.
Chcem byť silná, všetko zvládať a pomáhať ostatným.
Dobre, tak máme odstavce už dva a potom ešte jednu debilne naivne idealistickú vetičku, ktorá je bohužiaľ pre mňa pravdivá. Veľmi veľa ľudí mi povedalo, nech som trochu sebec a prestanem sa rozdávať. Že nech sa nesnažím pomáhať prípadom, ktoré aj tak dopadnú zle.
A nech sa vykašlem na jedného narcisa, egoistu, sviniara, pesimistu a čo ja viem koho ešte, ktorý si zo mňa spravil terapeutku a ktorý by mi neskutočne chýbal, keby sa mu niečo stalo.
A ja som si povedala, že kašlem na rady ostatných a že sa budem riadiť niekoľkými vecami:
1) Život má cenu len vtedy, keď ho žijeme pre niekoho iného (a nemusí to byť len vaša životná láska).
2) Mocní ľudia niesu tí, ktorý dokážu zastrašiť a ublížiť, ale tí, ktorí vedia pohladiť a potešiť (a pomôcť, ochrániť, prejaviť náklonnosť, nech už je akéhokoľvek druhu).
3) Nieje dôležité byť vo vzťahu, je dôležité niečo cítiť.
(tieto výroky nie sú čisto z mojej hlavy, ale je v nich aj akýsi môj dodatok)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
clarittine
11. 4.apríla 2012 22:28
absolútny súhlas
Napíš svoj komentár