Najskôr zlozvyky.
Znova som si začala hrýzť nechty. Vyzerá to hrozne, mám kvôli tomu zádery a fakt sa mi to nepáči. A neviem s tým nič urobiť, jednoducho to nejde.
Znova som si začala dávať predný pramienok vlasov na pravej strane dávať do úst. Končeky tých vlasov sa mi lámu, mamina mi nadáva, že si ničím tie krásne vlasy, a ty sa smeješ a vravíš, že som "roztomilá". Slovenčina asi nemá vhodný ekvivalent toho slova.
Znova som sa začala hrýzť do pery. Občas ma nežne pobozkáš a povieš, nech to nerobím, nech si neničím tie nádherné pery. Občas sa ma mňa pozrieš pohľadom môjho otca a zahlásiš niečo v štýle "Martinka, ale notak."
A teraz zvyky.
Keď rozprávam, hrám sa s vlasmi, natáčam si ich na prsty, robím na nich uzlíky, zapletám ich... Ako keď som mala asi osem rokov. Vždy ma za to okrikovali a vraveli, že neviem vydržať s rukami na jednom mieste. A mne to bolo jedno. A teraz sa to deje zase. A znova je mi to jedno. Baví ma to. Páči sa mi, keď ma vlastné vlasy chladia na prstoch.
Znova mi začalo hrozne vadiť praskanie si kĺbov. Obracia sa mi žalúdok, keď to robíš. A vtedy ťa bijem do hrudníka a ty sa na mne smeješ, ale prestaneš.
A nakoniec... Znova som sa naučila snívať. A ty si ma naučil veriť, že sa tie sny splnia. Ďakujem.
Alebo, ako ty hovoríš: Ď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár