„Hlavu hore, chlape!“ povedal som si a vybral som sa do kuchyne, aby som si pripravil všetky potrebné veci – teda čaj, nejaký ten toast, aby som nezomrel od hladu. Zbaliť si peniaze a hor sa trápiť sa s niekoľkými vrstvami oblečenia a minimálne 5 minútovým zaväzovaním šňuriek na topánkach. Pomaly ma prešla chuť ísť na svah. Nie kvôli obliekaniu sa, či prípravám, to mi problém nerobí. Ani kvôli vstávaniu to nebolo. Hoci som sa po celom náročnom – fyzicky aj psychicky- týždni potreboval odreagovať, nechcelo sa mi tam ísť. Opäť raz som bol bez nálady, čo už...
O štvrť na deväť pre mňa prišiel kamarát s mamkou na aute a hneď sme išli na svah. Cestovali sme asi tak 15 minút maximálne. Chceli sme tam dôjsť na otváraciu. Tak sa aj stalo. Neboli sme síce prví, alebo boli sme medzi prvými, čo si pripli nohy na dosky a spustili sa dolu.
Tak, ako som mával vo zvyku, tak ani teraz som nerobil hlúposti – žiadne skoky, kúsky a podobne. Len som hranil, robil oblúčiky a preklínal ten hrozný nárazový vietor, ktorý ma priam zastavoval v tej najväčšej rýchlosti dolu svahom. Nakoniec sme dorazili všetci na dolnú stanicu, kúpili si celodenné skipasy za nie práve normálnu sumu a postavili sme sa do radu na lanovku. Sadli sme si a vyrazili. Chalani sa rozprávali, ja som akosi nemal náladu sa rozprávať. Nahovoril som si, že som len unavený a chce sa mi spať. Dorazili sme na hornú stanicu, kde opäť fúkal nehorázne silný vietor. Nejakým spôsobom sme sa obuli a ocitli sme sa opäť na svahu.
Prvý kopček, úplne v pohodičke, hranenie no problémo. Druhý totiež. Blížil sa asi ten najlepší a možno aj jediný skok na celom svahu, na ktorý sa dalo ísť. Cítil som, že som sa už rozhýbal a dostal som sa do toho. Tak to risknem... no a aj som na to doplatil. Pred skokom som si zastavil, aby som nemal príliš veľkú rýchlosť. Nasmeroval som dosku na skok a vyrazil som vpred. Nadišiel som na malý bubon, ktorý ma mierne rozhádzal, prišiel skok a ja som vyletel do vzduchu. Nebolo to príliš vysoko, ale tá výška úplne postačovala tomu, aby sa mi nejakým záhadným spôsobom podarilo navážiť na nos dosky. Samozrejme, dopadol som naň, čo ma odpružilo a znovu som vyletel. Hneď na to nasledoval priamy pád, úplne bez zábran, na pravý bok, bedrovú kosť, alebo jak to nazvať.
„Sakra, mám to určite zlomené!“ bola moja prvá myšlienka, na ktorú som okamžite zabudol. Prišli hviezdičky, len mi tak blikali pred očami. Slzy sa mi tlačili do očí. Vyrazilo mi to dych. Nemohol som dýchať, strácal som sa... ale keď sa mi nakoniec podarilo nadýchnuť, s výdychom prišiel hrozný, rev. Jakby od leva. Nemohol som to v sebe udržať, tak som to jednoducho takto zo seba dostal. Všade samé hviezdičky, otupujúca bolesť v boku, leví rev ... a jeden z kamarátov si myslí, že zúrim, pretože som zle dopadol, ako mávam niekedy vo zvyku. Omyl.
Zastavili sa pri mne, aby zistili, čo mi je. Nevládal som sa ani pohnúť, ledva som im odpovedal. Čakali sme tam snáď 10 minút, kým som sa vládal vôbec postaviť. Čo teraz urobiť? Ísť s tým domov? Alebo do nemocnica? Kašľať na svah? ...
Rozhodol som sa ostať. Dúfal som, že to jaksi taksi rozhýbem. Na svahu som problém nemal, problémy mi robilo chodenie.
Na svahu som ostal asi ďalšie tri hodiny, možno aj viac, neviem – nemal som pojem o čase. Snažil som sa nevnímať bolesť, ktorá ma zavalila pri každom maličkom pohybe. Ale potom sa to už viac nedalo vydržať. Poprosil som chalanov, aby niekomu predali môj skipas. Ja som si zatiaľ ľahol na sneh na hornej stanici a čakal som. Nakoniec prišli, povedali, že ho predali. Ja som im povedal, že idem domov, pretože som sa tam vážne cítil, ako polárny medveď. Všade samá zima, ja mokrý od snehu a ešte aj ten hrozný vietor.
Celé dva dni som ležal doma na posteli a nemohol som sa ani pohnúť. Mal som pochybnosti, či to je len narazené a mám zacviknutý sval, alebo to je puknuté, možno aj zlomené. Mal som pocit, že to bolo mierne puknuté a kvôli tomu, ako som sa nakláňal to jednej strany, tak sa mi to blbo zrástlo a ostalo mi to tak. No neviem...
Ale aby som sa dostal k podstate tohto blogu. Brat mi navrhol horúci kúpeľ s aromatickým, čínskym, alpovým olejčekom. Úplne horúca voda a niekoľko kvapiek tohto oleja. Vošiel som do vody, najprv ma ovalila horúčava z tej vody, na ktorú som si po čase zvykol, aj keď ma to pálilo (asi nie nadarmo mi hovoria pyroman (okrem iného). Prešlo minimálne 8 minút a dostavil sa účinok toho olejčeka. Začali ma štípať oči, zase tie sprosté slzy (keby došli aj hviezdičky, tak by ma to asi naštvalo , ale to bolo nič. Každý jeden kúsok tela ma začal hrozne chladivo páliť... a tu sa zastavím
Vyšiel som z vody a bola mi stále väčšia a väčšia zima. Nepomohlo ani to, že som sa obliekol, zaliezol a neskôr vliezol do postele.
A keď som sa pozrel na škatuľku od toho čínskeho, oči štípajúceho a telo zamŕzajúceho oleja a pri nápise „Polar bear“ mi došlo, prečo sa ten olej volá tak, ako sa volá. Brrr
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár