Tak, ako väčšina ľudí, aj ja som mal pekné detstvo. Býval som s rodičmi a so súrodencami, navštevovali sme starých rodičov, užíval som si prázdniny a nemal som žiadne problémy. To, že som musel chodiť do školy, učiť sa na písomky, som nikdy nepovažoval za problém. Bola to skutočnosť. Bola to vec, ktorú bolo treba vyriešiť hneď, teraz, v prítomnosti.
Čas plynul a ja som vyrástol. Zmenil som sa. Teda nie, v skutočnosti ma zmenili okolnosti, situácia v ktorej som sa nachádzal. Láska. Sám už neviem, čo si o tomto cite, pretože ho nepovažujem len za slovo, mám myslieť. Z priateľského, milého, každému vždy prístupného, usilovného a pracovitého chalana sa stala doslova žijúca zombie mŕtvola. Uzatvorený do seba, nikomu nepovedať ani slovo. Každý deň si nasadiť masku, snažiť sa o úsmev, ktorý ľudí presvedčí o tom, že mi nič nie je. A potom tú masku znovu zložiť. Vrátiť sa do svojho sveta.
Viem, že život je zmena, každý si je strojcom vlastného šťastia a že budem mať taký život, aký si ho sám spravím. Ale nie vždy to je také jednoduché, ako sa hovorí, alebo ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Už dlhú dobu sa snažím o zmenu. Snažiť sa, skúšať. Pritom neustále padať a zraniť sa. No ale na rozdiel od minulosti, teraz mám pri sebe človeka, alebo ľudí, ktorí pri mne stoja a snažia sa mi zlepšiť moje bývanie v mojom novom svete.
Rodina, priatelia. Ani rodinu a ani jedného priateľa neberiem ako samozrejmosť. Priateľ je pre mňa človek, ktorému dôverujem a nehanbím sa povedať o všetkom. Aj keď, moja dobrá povaha mi občas bráni hovoriť o veciach, čo ma trápia, či zaujímajú, čo ma mrzí, ale bojujem s tým. Trávim s nimi najviac svojho voľného času, v škole a aj mimo nej. Viem, že sa stane, že sa pre mňa trápia, pretože sa necítim vo svojej koži, som beználadový a tak podobne. Mrzí ma to. Viac to, že sa trápia priatelia, ako to, čo sa deje. Aj keď, priznávam, mrzí ma aj moja povaha... Vždy, keď mi pomohli, za každý jeden čin, čo spravili im ďakujem. Možno aj každý deň ... A? Nemyslím, že je na tom niečo zlé. Viem, že by som na to nemal myslieť ... ale aspoň tak viem, že keď tu už náhodou nebudem, nebudú pochybovať a budú si istý tým, že som ich mal rád, že mi na nich záležalo a stále záleží.
Dobre. Tak som závislý. Sú pre mňa ako droga. Potrebujem ich. No a čo. Kto dnes dokáže žiť bez priateľov a bez rodiny? Myslím, že nikto. Možno sú ľudia, ktorí sa necítia dobre v spoločnosti mnohých ľudí, ale potrebujú mať pri sebe aspoň niekoho. Človek je spoločenský, potrebuje mať pri sebe ľudí. A ja človekom som.
Nie som dokonalý. Nebudem. A ani ním nechcem byť. Nemôžem a ani nechcem, aby ma každý zbožňoval, obdivoval. Už dávno som pocítil trpké údery osudu a možno aj dnes, tak ako predtým, sú tu ľudia, ktorí ma nemajú radi. Nemajú radi, ale aj tak sa snažia vyťažiť z mojej dobrej povahy to najlepšie. Najlepšie pre nich. Ale povedal som si, že končím. Nech sú ľudia akí chcú, nech majú svoju mienku o mne akúkoľvek. Je mi to jedno, pokiaľ to nie je mienka blízkeho človeka. Povedal som si už dosť. Rozhodol som sa, že už nebudem skákať tak, ako druhí pískajú. Nebudem sa viac hrať na robota, či boxovacieho panáčika, bez citov a názorov. Som, aký som, ale to neznamená, že ma ľudia môžu neustále zhadzovať na zem, kopať do mňa a robiť si so mnou čo len chcú, nie je tak?
Každý tu má svoje miesto. Svoje poslanie, úlohu, ktorú musí splniť. Ja sa však čím ďalej, tým viac cítim stratený. Začínam strácať prehľad o tom, kto som, čo sa okolo mňa deje, aké sú moje pocity a city a tiež, prečo tu vlastne som. Ale nestrácam nádej ...
Položil som si otázku. Jednu, dve ... možno aj tri, či štyri. Snažil som sa na ne odpovedať. No aj tak som nenašiel, to, čo som potreboval. Hovorievam, to čo hľadáš nájdeš vtedy, keď to hľadať nebudeš. Takže nevešiam všetko na klinec, neprestávam veriť, práve naopak. Viem, že raz zistím odpovede na svoje otázky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greendgirl
12. 2.febuára 2011 18:20
wau ... akurát týmto sa riadim --> to čo hľadáš nájdeš vtedy, keď to hľadať nebudeš a ja mám rada zombie-ov
Napíš svoj komentár