„Macko, rozprávaj sa so mnou. Hovor ku mne. Čo sa deje? Macko, stoj. Poď sem. Chcem sa rozprávať!“ začala hovoriť, keď pochopila o čo ide a keď videla, ako som ju nechcene ignoroval a vykročil ku schodom, po ktorých som tentoraz ani nedupal. Bolo to, akoby som ani neexistoval. Až na ten problém, že ma videla.
„Marcel poď okamžite dolu!“ počul som posledné slová pred tým, ako som s bolesťou v srdci a so slzami v očiach zatvoril dvere do svojej izby. V izbe som mal tmu, tak ako vždy. Tak, ako ju milujem. Ani tie staré závesy pri malom okne, ktoré boli celé od prachu som neroztiahol, aby odhalili okno so zatiahnutými roletami. Tašku som zhodil pod okno, keďže som nemal stoličku a ani stôl, kde by som ju mohol položiť. Nevyzliekol som sa, v čiernych nohaviciach a bunde, stále s kapucňou na hlave som sa hodil na posteľ, zakryl som sa až po uši perinou. Chcel som sa schovať. Pred mamkou. Pred svetom. Pred bolesťou, čo som skrýval v srdci. Dúfal som, že mamka sa nebude trápiť so schodmi, ktoré jej posledné mesiace robia ťažkosti, keďže je na konci deviateho mesiaca a už má po termíne. No jednému som sa neubránil. Už som to zastaviť nevedel. Bol som tam, kde som bol vždy a kde som v tejto chvíli chcel byť. Tma. V tme, ktorá ma úplne zahalila a ktorá ma spravila neviditeľným pred celým svetom a ktorá zahalila horúce slzy. Škoda, že ma nemôže zahaliť predo mnou samým. Bolo by to ako vykúpenie... Ale ja som si zvykol. Takto to už bolo posledných niekoľko mesiacov. Nemám pojem o čase. V podstate nemám pojem o ničom. Som ... ako zombie. Chodiaca mŕtvola, absolútne bez života. Človek, čo zabudol hovoriť. Človek, čo nepozná radosť a smiech. A čo dokonca nepozná ani seba, svoje myslenie, nespoznáva svoje správanie, pocity a city. Svet sa prekrútil hore nohami. Slnko zašlo za obzor, nastala tma. Tma, na ktorú som si obľúbil. Aj keď prináša toľko utrpenia. Pravdou je, že ja ani po slnku netúžim. Nejakým zákerne zvláštnym a zároveň divným spôsobom sa mi táto situácia, toto obdobie páči. Znamená to, že som masochista? Neviem, aj keď, je to celkom možné. Vyžívať sa vo svojom žiali, utrpení, temnote a slzách. Som šialený. Som blázon. Som ja vôbec človek? ... mám pocit, že ma už všetko opustilo. Ostal som sám. Dotiahol som to hrozne ďaleko ... a nemyslím si, že mám ešte možnosť vrátiť sa späť. Táto možnosť mi bola vzatá tak dávno, práve vtedy, keď som sa rozhodol, že to už znášať ďalej nebudem.
„...He was crying, when the sun has left. Wondering when save your comes, is he gonna be saved? Maybe you´re a joker maybe you deserve to die. He was crying, when the sun has left, he´s wearing black. He has gone so far to find the hope, he´s never coming back. He´s gone so far to find the truth, he´s never coming home...“ ozývalo sa mi v ušiach stále dookola, aj keď pesnička ďalej pokračovala. Úplne vystihuje moju situáciu, opisuje to, ako sa cítim. Neviem, kedy to prestane. Neviem, či to vôbec prestane. Ovládať ma, všetko, čo súvisí so mnou a či sa vôbec vrátim späť. Uvidí sa... ale aj tak nič nezmení moje pocity. Vianoce nebudem mať rád tak či tak. Sviatky, radosti a pokoja. No to určite. O chvíľu príde na svet brat, Matej. Mal by som sa tešiť? Asi áno ... ale mňa to akosi neberie. Kočíkovať a hrať sa s malým dieťaťom a neustále počúvať, ako sa niekto smeje a pozerať sa do šťastných očí, plných radosti a na tvár, na ktorej žiari úsmev? Nie... to vážne nie je nič pre mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár