„Nechaj ma, už spím,“ odpovedal som tichým, tlmeným hlasom.
„Marcel,“ ozvalo sa znovu. Tentoraz to bolo počuť o čosi bližšie.
„Prosím ťa, nechaj ma. Chcem už spať,“ odpovedal som takmer nezrozumiteľným hlasom omámeného človeka, ležiaceho v posteli vo svojej pyžame, kde mu je teplúčko, pohodlne a v podstate aj príjemne.
„Marcel,“ ozvalo sa po tretí raz, mne pri uchu, až ma myklo. Otvoril som oči a rukou som si automaticky potiahol prikrývku nad hlavu, aby som sa schoval pred oným, čo som ešte nepoznal.
„Neboj sa ma,“ povedalo to potichu.
„To sa ti ľahko povie!“ pomyslel som si v duchu. „Len sa ty neboj,“ zopakovalo to.
Zrazu som cítil, ako sa mi perina zošuchuje z hlavy, pritom som si bol istý, že som ju držal. Akoby zrazu začala pôsobiť gravitačná sila o niečo viac, ako je zvyčajné. Začal som sa báť, aj keď som sa snažil poslúchnuť to neznáme. Perina klesala ďalej, až nakoniec dopadla na posteľ a odhalila sediaceho mňa v rohu postele s vyvalenými očami a zastaveným dychom. To, čo som pred sebou videl bolo ... bolo to vôbec skutočné? Ani neviem. Vyzeralo to ako človek, ale malo to nejakú bielu siluetu okolo seba a ono samé bol priesvitné. Malo na sebe niečo, čo vyzeralo ako sako, trošku otrhané, ale sako. Myslel som si, že to je duch. Ale... duchovia neexistujú. Alebo hej? Teda, ak nerátame Halloween, ale teraz sú Vianoce, či nie? Myslel som si, že spýtať sa „Prepáčte, ale ste duch?“ by bolo asi trochu neslušné, tak som zo seba vydal len : „Prepáčte, ale kto ste?“ Až som ostal prekvapený, že sa mi triasol hlas. Bežne sa mi to nestávalo. Ale to som sa ešte nikdy neocitol v takejto situácií.
„Nezáleží na tom, kto som, ale čo chcem. Poď so mnou,“ prehovorila vec – volajme ju teda duch.
Ani som nestihol povedať, „A kam?“ už sa čosi začalo diať. Cítil som, ako sa moja duša odpája od tela, cítil som, ako z neho vychádza, až som nakoniec videl svoje vlastné telo, ktoré teraz bezvládne ležalo na posteli v takmer rovnakej ležiacej polohe. Priznám sa, mal som strach. Po prvých pár mesiacoch som fakt zažil, čo je to mať strach. Nič som sa nepýtal, ale šiel som za duchom. Ak som to teda šiel ja, skôr si myslím, že ma nejakým spôsobom prinútil posúvať svoje nohy vo vzduchu vpred.
Akonáhle som sa dotkol steny, všetko sa zrazu zmenilo.
„Cesta do minulosti“
Nikde nič. Absolútna tma. Ticho. Toto je môj darček k Vianociam? Dostal som to, po čom som tak túžil? Nie, určite nie, to nemôže byť pravda. Zastal som, ducha som viac nevidel. Ostal som tu, zaseknutý v tehlách nášho domu? Kedy sa odtiaľto dostanem? Snažil som sa sadnúť si aspoň na zem, ale tu zem ani nebola. Len som tak bezvládne visel niekde v ničote a nedokázal som ani obočím pohnúť.
Keby som tu ostal pár minút, tak by som bol spokojný z vyslobodenia. Ale po niekoľkých dlhých minútach sa mi to prestalo páčiť a uvedomil som si, že nemám rád tmu. Nemám rád to ticho. Bojím sa, mám strach. Čo keď ... ale nič.
Ako som si to pomyslel, situácia sa začala meniť. Moje telo sa zase vznášajúc posúvalo vpred, krok po kroku. Tma začala pomaly rednúť, bolo vidieť prichádzajúce svetlo. Keď zrazu, všetko zastalo. Všade sa začal ozývať hurónsky rev a obrovský potlesk. Zazneli slová, ktoré mi prišli akési známe ... Obzrel som sa okolo seba a zistil som, že som v našej školskej telocvični.
Pred nami všetkými stál náš riaditeľ, ktorý tlieskal tak, ako aj zvyšok profesorského zboru a usmievali sa nad tým, ako sa decká tešia domov na zimné prázdniny a Vianoce, ako sa objímajú, dávajú si darčeky. Zaujímalo ma, kde som ja. Bol som si istý, že sa tam niekde medzi nimi nájdem. Hľadal som čierne nohavice, čiernu bundu, chalana s čiernymi vlasmi a okuliarmi na krátkom nose. Zbadal som ho – sa. Rozmýšľal som, či sa budem môcť pohnúť, keď som to doteraz urobiť nemohol. Vyskúšal som to a podarilo sa. Od riaditeľa som sa premiestnil ku sebe.
To, čo som videl, bolo strašné. Čierne vlasy, pod očami sivé kruhy. Koža celá bledá a tie oči. Moje modro-zelené oči boli ubíjajúce. Až som cítil, ako má tá bolesť a smútok v mojich vlastných očiach pichá pri srdci. Nevedel som sa na seba pozerať, bol to hrozný pohľad. Naozaj som takýto? Ako ma ľudia vidia?
„Marcel!“ započul som zrazu a pozrel som sa smerom, odkiaľ prichádzal ten zvuk. Marcel, o niečo vyšší spolužiak s čiernymi vlasmi sa ponáhľal ku mne. Keď pri mne zastavil a videl, že nevnímam, opäť, zbadal som to. V jeho očiach sa to všetko odohralo za krátku chvíľu, ale videl som to. Videl som, ako ho zabolelo pochopenie situácie, že nech sa snaží už po neviekoľkýkrát, ja sa nezmením. Videl som, ako ho zranilo sklamanie z toho, že už dlho zo mňa nič nedostal. A tiež to, keď ma videl bez nálady, ako kráčajúcu mŕtvolu, čo za celý čas nepreriekne ani slovka.
V tom sa stalo čosi čudné. Obraz pred mojimi očami sa zmenil. Videl som samého seba a Marcela, ktorý sedel vedľa mňa v triede a potajomky sa pozeral, ako mi po líci steká jedna slza za druhou. Ale nepovedal nič, nevedel čo, čo by mal urobiť, aby mi pomohol.
A zrazu som sa opäť vrátil do telocvične. Marcel si len smutne povzdychol a mne ho prišlo veľmi ľúto. Nemal by som mu takto ubližovať, že ma musí takéhoto vidieť a že mu ani nedovolím, aby ... čokoľvek. Hanbím sa za seba. Mám výčitky svedomia po tomto, čo som videl. Asi sa už v škole neobjavím.
„Poď,“ počul som hlas. Automaticky som sa obzrel na stranu, kde som videl ... ducha, ktorý na mňa hľadel úplne prázdnymi očami, nevyjadrujúcimi absolútne nič.
„To ty,“ povedal som, keď mi to všetko zrazu došlo „To ty si ma sem priviedol, ukázal mi samého seba a Marcela. Ty si mi ukázal to, čo videl, to všetko ty! Ale...ale prečo?“ zakončil som otázku. Ale duch len pokrútil hlavou a zopakoval to svoje „Poď,“ Tak som si povzdychol a so strachom z blížiaceho sa som posunul svoje nohy vpred.
Ani nie pár krokov, pár sekúnd a situácia sa znovu zmenila.
Tentoraz to bolo vonku. Stál som na zastávke. A pochopiteľne, už som vedel čo prichádza. Teraz pribehne Lenka aj s ďalšími ľuďmi. Hodí sa mi okolo krku a zaželá mi Veselé Vianoce. A Tak sa stalo. Prišla, objala ma. Objali ma ostatní, ja som sa odtiahol, s kapucňou na hlave, zvierajúc v rukách škatuľku s darčekom od Marcela. Keď som si spomenul. Ja som ju ani neotvoril. Položil som ju na parapetu a ... ešte tam stále je. Je to odomňa nepekné... len som si povzdychol a chcel som odísť od seba a od spolužiakov, keď som to začul, zreteľne, aj keď bolo jasné, že sa to nedeje priamo vedľa mňa. Obzrel som sa a mal som pravdu.
Pár krokov od skupinky, ktorá sa rozprávala stál Marcel s Lenkou. Podišiel som k nim a počúval som ich tichý rozhovor, ktorý nebol o prianí veselých Vianoc.
„...fakt neviem, čo sa deje. A dosť ma to žerie. Chcem mu pomôcť, ale on ani nerozpráva,“ počul som Marcela. Bál som sa pozrieť mu do očí, pretože som vedel, čo môžem od toho očakávať. Ďalšia bolesť, ďalšie výčitky.
„Aj mne je ho strašne ľúto. Videl si, čo urobil, keď som ho objala? Len sa odtiahol. A pozri teraz naňho. Ako tam stojí, chudák,“ ukázala hlavou smerom ku mne- stojacemu pred autobusom, ktorý práve zastavoval.
„Niečo sa muselo stať. Ale neviem čo...,“ povedal Marcel a len smutne pokrútil hlavou a Lenka len prikývla
„A vieš čo je na tom najhoršie? Absolútne nič. Nič nerobí, nič nevraví. Je ako chodiaca mŕtvola zombie. Keď sa človek pozrie do jeho oči, nevidno tam absolútne nič. Prázdnota. Akoby ani nebol medzi nami...,“ povedala a rukou si prikryla ústa zabraňujúc vzlyku, potvrdzujúc silu a hĺbku svojich slov. Marcel ku nej prišiel bližšie a položil jej ruky na plecia.
„Nemyslíš, že by sme sa mali porozprávať s jeho rodičmi? Alebo im navrhnúť, prípadne učiteľovi, či nechcú do školy zavolať nejakého psychológa? Takto to ďalej proste nejde...,“ povedal, pozerajúc jej priamo do oči a čakajúc na súhlas, podporu.
„Máš pravdu, musíme niečo urobiť... hneď ako sa nám bude dať,“ prikývla a objala ho.
Otočil som sa, už som nechcel počuť nič viac, ani vidieť. Stačilo mi. Zatvoril som oči, do ktorých sa mi hrnuli slzy a už som len čakal, kedy sa ozve to známe „Poď,“ a ja budem môcť zmiznúť.
Nemusel som čakať príliš dlho. Duch opäť prišiel, no nevidel som ho. Len som ho počul. Poslúchol som ho na prvý raz a vykročil som.
Ďalšie situácie boli len krátke. Bolo to, akoby som si spomínal na niečo, čo som už zažil, i keď som to videl po prvý raz.
Videl som strach a bolesť zmiešanú so smútkom v očiach nášho suseda autobusára, ktorý ma upozornil na to, že už som doma – a nie len raz. Strach a záujem od ľudí v autobuse, na ulici, čo ma videli, ako sedí, či kráčam stále v tom istom oblečení, s tou istou kapucňou na hlave a s tou istou hudbou počúvajúcou za jazdy.
Keď sa to zrazu zastavilo. A ja som sa objavil v našej chodbe. Najprv som mal pocit, že sa to už všetko skončilo, ale mýlil som sa. Vchodové dvere sa otvorili a vošiel som ja a za mnou hneď mamka a začalo sa to. Nechcená ignorácia, pochod do izby. To som poznal, ale to, čo som zbadal potom, ma dostalo, položilo, zruinovalo. Mamka sa zviezla po stene dolu. Ruky si vložila do vlasov a začala plakať.
Ja som pribehol ku nej, tiež s plačom, položil som jej ruky na plecia, ale moje ruky cez ňu preniklo. Kričal som, nech prestane plakať, že ja som to tak nechcel spraviť. Že to je celé úplne inak, ako sa zdá. Ale nemohol som. Nepočula ma. Ani slovko. Ani moje slzy nevidela, ako tie, ktoré som zakrýval celý ten čas, celé to obdobie ... aj keď sa určite mýlim. Marcel ich videl. Videli ich aj ostatní? Nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Myslel som ... len na seba a na to, čo prežívam. Nemyslel som nad tým, ako ma vidia ostatní, čo si o mne myslia, čo hovoria, ako sa cítia, keď ma vidia takého, aký som bol.
Nakoniec som zakričal s plačom, posledný raz, nech mamka prestane plakať. Ale ona neprestala.
No namiesto toho prišiel duch. Čakal som, že povie „Poď,“ a uvidím ešte niečo horšie, čo som spôsobil ľuďom, o ktorých som si myslel, že im na mne nezáleží, že som im ľahostajný, nič pre nikoho neznamenám. Ale to sa nestalo. Chvíľu sa na mňa pozeral a čakal, kým som sa neutíšil, i keď mamka ďalej nariekala, a potom povedal:
„Tak vidíš. Hovoril si, že ťa nikto nemá rád, že si ostal úplne sám. Ostal si, ale za všetko si si mohol sám. Urobil si to ty, nie oni z vlastného rozhodnutia. Vidíš, že im na tebe záležalo a aj záleží. Vidíš, že sa o Teba boja. Vidíš, že sa o teba zaujímajú a to, že ich raní to, ako sa ku nim chováš, ako ich ignoruješ. Porozmýšľaj nad tým, ale teraz...,“ povedal mi a ja som bol z toho úplne mimo. Mal pravdu. Hovoril to, čo som si ja nechcel pripustiť. „Poď,“ povedal a ja som len prikývol.
Dlhá cesta tmavou chodbou, či tunelom. Nevedel som, kam mierime tentoraz, ale predpokladal som, že to nebude už nič s minulosťou. Tú mi už ukázal a ja som pochopil, čo mi tým chcel povedať. Preto som vedel, že tentoraz to bude niečo iné.
A tak aj bolo.
„Keby bolo keby ...“
Je tma. Prší. Niekto uteká. Bez dáždnika. Je mokrý, až do nitky. A ja bežím za ním, tušiac, kto tento nový neznámy je. Bežím, ale nehovorím nič. Len čakám. Bežíme spolu. Niekam do neznáma, na neznáme miesto. Ani po rovine, ani do kopca a ani z neho. Bežíme dlho, nezastavujeme. Pozorujem ho, ako si sem tam za behu utrie líca a zasmrká. Pochopil som. Plače. Ale nezastavoval. Len utekal ďalej a ja za ním.
Až sme došli na miesto. Zastavil. Boli sme na moste. Pod nami nebola voda, ale asfaltová cesta. Nevedel som odhadnúť výšku. Keď v tom zrazu, chlapec prekročil zábradlie a zašepkal „Milujem vás a vždy milovať budem,“ a potom bez jediného zaváhania zoskočil dolu.
Ja som ho len sledoval, lebo som vedel, že nemôžem nič urobiť na jeho záchranu, zastaviť ho. Vedel som aj to, že každú chvíľu sa pri mne zastaví duch a zoberie ma na iné miesto, preto som rýchlo konal. Preliezol som zábradlie a zniesol som sa k bezvládnemu telu, okolo ktorého vznikala tmavá mláka. Nehýbal sa. Určite bol mŕtvy. Mňa však zaujímalo jedno. Zohol som sa a pozrel som sa do tváre toho chlapca. Ja som to vedel. Moje oči boli teraz ešte prázdnejšie ako zvyčajne. Nebolo v nich nič, ani posledné prianie, posledné slová ako odkaz. Neutrené slzy pod očami, alebo to boli len kvapky dažďa.
„Poďme,“ povedal som so slzami v očiach, pretože mi stačilo to, čo som videl. Už som chcel, aby to skončilo, ale mal som akýsi zvláštny pocit, že toto ešte nebol koniec. Týmto činom sa ešte nič ani zďaleka nekončí.
„Tak dobre,“ počul som ducha a pohli sme sa do tmy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár