Bol pekný, slnečný deň. Na oblohe boli vtáčiky. A my sme boli na mieste inak celkom peknom, keby to nebol cintorín.
Všade naokolo stojaci ľudia, držia v náručí svojich priateľov, rodinu. Všetci plakali. Pred zástupom ľudí bola truhla. Bola otvorená. Vedel som, čo tam je, preto som to nechcel vidieť. Ale nemohol som tomu zabrániť. Moje telo sa pohybovalo samo od seba. Chcel som odvrátiť zrak, nepozerať sa na telo chlapca, oblečeného v obľúbenom čiernom oblečení, so zatvorenými očami, očisteného od krvi. Jeho ruky zložené na bruchu. Nevládal som sa na seba pozerať. Zatvoril som oči. Vedel som, že to môžem urobiť. Duch chcel, aby som sa videl. Potom som sa postavil vedľa truhly, pred všetkých ľudí a so slzami v očiach som si ich všetkých poprezeral.
Moja mamka, sediaca na stoličke, plakala najviac. Celá v čiernom držala v rukách čiernu vreckovku a neustále vzlykala, utierala si oči a takmer ani nepočúvala kňaza, čo mal príhovor.
Môj tatko, čo mal hlavu položenú na pleci svojej ženy taktiež plakal. Chcel som im povedať, že nič sa nestalo, že ja som ešte stále v posteli a prichádzajú Vianoce. A videl som aj jeho. Mateja v kočíku, ako pokojne spinká, pretože netuší, na akom je mieste a čo sa práve deje.
„Mami, oci, ľúbim Vás, a vždy Vás ľúbiť budem,“ povedal som, aj keď som vedel, že ma počuť nebudú. Utrel som si oči plné sĺz a pozrel som sa napravo od nich. Stáli tam snáď všetci. Marcel, Lenka, Bruno a všetci ostatní spolužiaci, ktorí tomu tak, ako moji rodičia stále nechceli uveriť. Nevedeli prečo. Nevedeli, čo bolo zlé, že to vyvrcholilo až sem.
V očiach každého jedného človeka, na ktorého som sa pozrel som videl bolesť, smútok, stratu.
„Všetci sme prišli o skvelého človeka. Človeka, ktorý bol plný lásky a ktorý túto lásku rozdával všade okolo seba. Vždy pomáhal každému, komu pomôcť vedel. Vždy podržal v úzkych toho, ktorý to potreboval. Vždy ponúkol plece, na ktorom sa mohol vyplakať každý. Vždy bol dobrý poslucháč a ešte lepší poradca. Dokázal mnoho vecí, ktoré si mnohí ľudia ani neuvedomujú. Prišli sme o človeka, ktorého sme stretávali každý deň ... na ulici, doma, v škole.
Milý Marcel, nech si teraz kdekoľvek, vieme že nás počuješ. Preto ti chceme odkázať, že ti ďakujeme za to, že sme mohli byť tvojou rodinou, priateľmi, či ľuďmi ktorí vedeli, akí si a ktorí ťa poznali. Vedeli, čo dokážeš a ktorí ešte aj teraz veria v to, že si dobrý človek. Vedz, že v našich srdciach ostaneš naveky, nikdy na teba nezabudneme. Počkaj na nás hore, určite sa tam raz stretneme. Ale do toho času, budeme na teba spomínať len v dobrom. Leť, a odpočívaj v pokoji,“
To boli slová kňaza, ktorý sa tiež snažil udržať slzy na uzde a nepodľahnúť plaču všetkých naokolo. Po jeho slovách ľudia naokolo plakali ešte viac a z davu sa ozývali bolestné výkriky „Prečo?!“ „Prečo to urobil?!“ „Taký dobrý človek to bol!“.
Po chvíľke, v ktorej plač stále neutíchal sa postavili ľudia, čo boli najbližšie ku jame, do ktorej sa pomaly skladala truhla, ktorú medzičasom stihli zatvoriť. Plakali, modlili si a v rukách zvierali rôzne predmety.
„Macko, vždy ťa budem milovať! Nikdy na teba nezabudnem! Neviem prečo si to urobil, ale viem, že mi o tom raz povieš. Ľúbim ťa,“ povedala mamka a ku jame položila veľké srdce, ktoré potom určite prirobia k náhrobnému kameňu.
„Marcel. Nerozumiem, prečo si to spravil. Prečo si nám o ničom nepovedal? Však sme boli kamaráti. Prečo si to všetko zahodil? Vždy nám na tebe záležalo a aj záležať bude. Nikdy na teba nezabudneme navždy zostaneš v našich srdciach a zostaneme spolu,“ boli slová Marcela, ktorý ku jame prišiel aj s ostatnými spolužiakmi a ľuďmi zo školy. Bol ako ich hovorca a on jediný sa dokázal ovládnuť a neplakal, aj keď vedel, čo toto všetko znamená. Následne na to všetci spolužiaci začali hádzať do jamy veci, čo so sebou priniesli – kópie fotiek, plyšákov, kvety.
Takto to pokračovalo ďalej, kým sa pri truhle nevystriedali všetci a až kým rodine nepopriali úprimnú sústrasť.
Chcel som odísť. Slzy sa mi len tak valili z očí, keď som to všetko videl. Prišiel som na to, čo toto celé znamená.
Preto som bol rád, keď konečne prišiel duch a povedal „Poď,“ a odišli sme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár