Zvonenie bolo pre Mika skutočnou spásou Na pol ucha počúval posledné slová profesora o úlohe ktorú si mali vypracovať. Dnešok bol únavný, ale vlastne, aj mnoho dní v prvom ročníku na strednej. Chcelo to len zvyk a cvik. V duchu si povedal že ho už čaká len obed a cesta domov. Teda vlastne ešte musí ísť ako vždy k starému otcovi do predajne hudobník. Rodičia boli na služobnej ceste takže o Mika sa staral a zodpovedal starý otec. Bolo mu o neho dobre. Nesťažoval sa. Nemal sa totiž na č.o Obaja mali vrúcny a hlboký vzťah k hudbe ale ak jeden k druhému.
Starý otec často hrával vo svojej predajni, usporadúval tam aj menšie vystúpenia. Robil to všetko pre radosť ľudí. Dúfal, že tak aspoň o trochu pozdvihne kultúrne vyžitie jednej štvrte.
Jedáleň bola plná študentov. Zobral jedlo a pohľadom mapoval priestor, kde sú voľné miesta. Zrazu mu do oka padlo dievča ktoré ho už dlhší čas zaujíma. Všetko čo o nej vedel sa dozvedel s klebiet niektorých študentiek. Mala bohatú matku ale chudobného otca, predavača zeleniny. Rozviedli sa pred troma rokmi a odvtedy žije s otcom. Je večná samotárka ktorý ma vlastný svet a ide si svoje. Veľa toho nenarozprávala. Svojím správaním pôsobila na väčšinu ľudí ktorý na ňu narazili pôsobila veľmi čudným dojmom nepochopeného blázna. Každý pokus a prelomenie jej ľadovej obrany bol márny a v mnohých prípadoch aj nebezpečný. Mike zamieril priamo k nej. On s ňou nemal ešte žiadny konflikt a nepatril k skupinke tých hlupákov ktorý ju cez prestávky urážali a robili si nechutné žarty. Ale je pravda že sa cíti trochu vinný. Nikdy jej v tej situácii nepomohol, iba prešiel okolo.
„Môžem?“ Spýtal sa keď stál pri stole. Čakal slovo ÁNO alebo nemé pokývnutie sklonenej hlavy. Nebol pripravený však na odbitie odvrknutím. Nevzdával sa. Uvedomoval si, že to hraničí aj s trápnosťou. Prisadol si aj napriek jej protestom. „Je to stávka?“ Vybehla zrazu na neho spýtavo a podráždene. Nechápavo zvraštil čelo. „Aká stávka?“ „Máš odo mňa niečo vytiahnuť. Spriateliť sa a potom donášať aby tie gorily mali ďalší materiál na moje potupovanie?“ Toto obvinenie mu na chvíľu vyrazilo dych. Vážne zachádzajú až sem? Čo je to šport a ten najkrutejší hráč vyhráva? Skutočne to všetko musela podstupovať? „Nie.“ Znela jeho krátka a tichá odpoveď na obvinenia a domnienky ktoré vznikli v jej hlave a vyplavili sa von zúrivými slovami. „Nebudujem si žiadnu formu ani reputáciu. Je mi ukradnutá.“ Dievča odfrklo a pozerala na Mika ako na niekoho kto jej vrcholne zaklamal. „Skutočne?“ Posmešne vypľula zo seba. „Všetci si tu budujú reputáciu, profil pred ostatnými. Chcú aby si všetci o nich mysleli že sú NIEKTO. Tak so zaručia si tak rešpekt a v nepodstatnom rade aj bezpečie od akejkoľvek formy šikany. Chceš mi do hlavy natlačiť že ty taký nie si a že pri mne sedíš len z čisto nevinného dôvodu že nebolo kde miesto? Ako však vidím,“ porozhliadla sa okolo a ukázala na mnoho voľných stoličiek, „je tu plno voľného. Takže ma nepresvedčíš.“ Nevedel čo povedať. Názor na ľudí jej viditeľne ovplyvnili krivdy ktoré sa jej prihodili. Zakryli jej myseľ a tým si ľudí z profilovala ako bytosti túžiace len po moci a uznaní čo bolo nesprávne. Už sa viac nemohla pozerať na Mika. Nedala mu možnosť ďalej sa obhájiť. Ale aj tak by to bolo zbytočné. Prudko vstala a vypochodovala von z jedálne. Mika však musel uznať že mala pravdu. Väčšina ľudí je tu takých ako ich opísala. Rešpekt chceli dosiahnuť neprirodzenou cestou ponižovania čo sa stávalo už pomaly, a bohužiaľ, prirodzené a automatické pre mnohých. Chcel tomu dievčaťu dokázať, ani nevedel prečo, že on taký nie je. Je mu ukradnutí vynútený rešpekt na svoju osobu. Potreboval radu. Zamyslel sa a prišiel na to, že ju nájde na mieste kde je človek ktorý mu už veľakrát pomohol prejsť cez mnohé úskalia bežného ľudského života.
Hudobniny v úzkej uličke boli známe aj kvôli svojej polohe hlavne vďaka jeho starému otcovi ale i Mikeovmu otcovi ktorý to tam viedli. Keďže rodičia sú teraz na služobnej ceste, všetko mal na pleciach starý otec a Mike.
„Ahoj.“ Zazvučal jeho hlas v predsieni ktorý starého muža pri pulte vytrhol zo snívania. „Vnúčik.“ Široko sa usmial muž a potľapkal ho po pleci. „Čo stojí za tvojou radosťou starký?“ Radosť bola očividná a všímavý človek ju postrehol. „Predal som to krásne veľké piano za skvelú cenu.“ Pochválil sa pyšne. Mike si pamätal na ten nástroj. Čistil a staral sa o neho akoby to bola živá bytosť a ono sa mu za to odmeňovalo svojím skvelým zvukom. Tešil sa so starým otcom, ale viac ho trápila myšlienka, ako tomu dievčaťu dokázať že neklamal, že nezapadá do skupiny ľudí ku ktorým pociťuje odpor. Nemal odvahu sa to opýtať ani starého otca. Netrebalo však slová. On to vycítil, „Čo bolo v škole?“ Znela najprv nevinná otázka ktorá bola pre Mika bežná každý deň.. Mykol iba plecom. „Nič zaujímavé.“ Klamal a v mysli hľadal tie správne slová. „A nechceš mi niečo povedať?“ Teraz ho už zlomil. Zúfalo si sadol vedľa neho a začal mu rozprávať o dnešnej príhode s tým dievčaťom. Po skončení monológu sa starý otec zamyslel. „Predpokladám že by si rád odo mňa počul akúsi radu, však?“ Mike prikývol a dychtivo čakal na slová ktoré premôžu bariéru jeho problému. „Urob niečo bláznivé čím budeš riskovať svoju reputáciu.“ „Čiže sa mám strápniť?“ Starý otec s úsmevom prikývol. Vedel že pre vnuka to bude ťažké, veď už ani teraz nepatrí medzi tých obľúbených. Ale aspoň sa o neho nikto nezaujíma. Po tom strápnení to všetko bude mať tragický spád. Mika starého otca poslúchol a rozmýšľal teraz nad tým čo by bolo najlepším spôsobom toho tragického plánu. Dával si otázku, či sebe chce niečo dokázať alebo tomu dievčaťu ktorá neverí že existujú aj iný ako tí, ktorý jej ubližujú. Veril však že ten nápad dokazovania mu do hlavy vložil Boh.
Deň ubiehal veľmi rýchlo a on ju stretával na chodbe každú prestávku. Hľadela na neho s dávkou odporu. Ako na klamára. Rozmýšľal, ako zareaguje na jeho čin ktorým prostredím bude jedáleň plná študentov.
Sedel na konci pri stole, zaháňal hlad ktorý mu pri realizácii toho bláznovstva vôbec nepomôže, skôr by mu iba priťažil. „Si blázon Mike.“ Povedal si v duchu keď sa odhodlal, vstal, zobral puzdro a vybalil gitaru. Kráčal do stredu odhodlaní spáchať zaručenú školskú samovraždu a možno jednu z najväčších „tragédii“ v jeho živote. Pritiahol zrazu pohľady celej jedálne. Zhlboka sa nadýchol, na pár sekúnd zavrel oči, nabral odvahu a začal hrať. Išlo to ľahko. Nevšímal si nič a nikoho, iba svoje prsty a slová ktoré vychádzali z jeho úst ako pieseň. Netrápili ho pohľady ktoré sa do neho zabodávali, a aj keby v tej chvíli zbalil veci a odišiel, nálepka TRÁPNY PÁNBOŽKÁR by ho neminula. Niekto vykríkol z davu, ale ani to Mika nezastavilo v hraní. Až koláč ktorý letel pekným oblúčikom a dopadol na jeho hlavu mu dal signál že stačí. Mika dohral a z teatrálnosťou sa hlboko uklonil. Koláč ktorý si zotieral z tváre mu dokazoval splnenie úlohy.
Vykročil dlhou chodbou s búšiacim srdcom ako zvon a ešte potichu spieva a brnkal na gitare. Usadil sa v ňom pokoj aj napriek tomu trapasu. „Prečo si to urobil?“ Ozval sa hlas za ním a kroky ktoré mierili k nemu. S búšiacim srdcom sa otočil a bol pripravený povedať len dve slová ktoré výstižne opisujú jedálňovú tragédiu. Odhodlane sa na ňu zahľadel a z úst mu vyšli tie úprimné slová: „Pre teba.“ „Ale prečo?!“ Stále nechápala. „Chcel som ti dokázať že nie som z tých zlých, hlúpych goríl ktorý si cez potupovanie potrebujú tvoriť rešpekt.“ Obaja na seba nemo hľadeli. „Si blázon Mike.“ Zašepkala, otočila sa a šla späť do jedálne. On ešte chvíľu zostal stáť ako prikovaný. Pozná jeho meno? Ako to? Žeby nebol pre ňu neznámy? Pokračoval v ceste do triedy a v mysli sa mu ešte stále zjavovali obrazy z jedálne a v hlave zneli jeho slová: „PRE TEBA:“ Prvú skúšku zložil. Bolo už len na Bohu či ho postaví aj pred ďalšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár