Moja myseľ bola ako stroj na takéto vážne témy s nádychom kritiky. Možno sa domnievate, že aj ja som ten typ „krčmového rebela,“ ktorý si ponadáva, vypustí z úst silné slová, ale nakoniec z toho nebude nič viac ako rýchlo vyslovené prejavy, bez perspektívy premeniť sa na činy.
Často sa hádam s ľuďmi, snažím sa im ukázať môj uhol pohľadu, ktorý si myslím, že je racionálnejší ako tá mienka, ktorá je ovplyvnená masovým tlakom a vsugeráciou „vyššie“ postavených bohov. A možno práve ten môj názor je zlý. Občas nie je na škodu v tomto komplikovanom svete použiť aj sedliacky rozum. Snažím sa podporovať a pomáhať iniciátorom, bojovníkom za lepší svet, štát a okolie.
Nevošiel som hneď do baru, kde pracujem, ale sadol si na múrik, vybral cigaretu a zapálil si. Pomaly si vdychoval a vydychoval ten jed s pocitom, že je mi jedno kedy zomriem, raz to nastane. Môj koniec príde presne vtedy, kedy má. Dovtedy som sa rozhodol žiť čo najlepšie,
. Rád by som zmenlť niektoré veci, seba, pomohol zmeniť k lepšiemu svet. Možno nie celý, ale aspoň kúsok.
„Meškáš,“ oznámila mi jedna z mojich kolegýň, Emma, veľmi zaujímavý typ ženy, hlavne čo sa týka vzťahov, mužov, sexu a lásky samotnej. „Viem, prepáč, bol som páliť,“ znelo moje ospravedlnenie.
Postrapatila mi vlasy, uvoľnene sa usmiala a povedala, že je to v pohode, len sama to tu nezvláda. Druhá kolegyňa, Soňa, ešte neprišla kvôli opletačkám s rodičmi. Aj keď už nebýva s nimi, majú neustálu potrebu ju riadiť. Ale to ich prejde, veď nie je vonku z hniezda ani pol roka.
Postavil som sa za bar a prijímal objednávky na alkohol, ale i nealko, keďže niektorí sa nechceli dostať pred polnocou do stavu nevedomého podvedomia či bezvedomia.
Okolo jedenástej sa do práce dostavila aj Soňa, a hneď za ňou aj náš šéf.
Títo traja boli pre mňa nesmierne zaujímavé osoby. Trochu ich predstavím a potom pochopíte prečo.
Začnem od šéfa, ktorý mal nevšednú diagnózu, teda ľudia to považovali za duševnú vadu.a Česť výnimkám. Bol homosexuál. Mal už veľa priateľov do svojich 30 rokoch. Teraz mal 32 a už dva roky nikoho, pretože nik vhodný, kto by oslovil jeho srdce sa nevedel nájsť. Tak sa len túlal po gay podnikoch, nechával si kupovať drinky. Mnohí s nim flirtovali, pozývali ho k sebe na sex či iné hry. On vždy slušne odmietol so slovami: „Prepáčte, ale dnes som bol u lekára či som od predchádzajúceho partnera nechytil nejakú chorobu. Čakám na výsledky.“
Toto skoro vždy zabralo. Iní na to nebrali ohľad, keďže uprednostňovali duševný vzťah pred sexuálnym, tí ktorý mali zdravé hodnoty. To bolo nášmu šéfovi, inak jeho meno je Karol, sympatické. Ale doteraz nevieme akú hlášku alebo taktiku používal na takýchto uvedomelých romantikov, keď ich chcel odstrašiť, alebo im naznačiť NIE.
Jednoznačne to bol dobrý človek. Jedinou jeho chybou bola len tá „strašná diagnóza zvaná homosexualita.“
Druhou osobou v tejto netradičnej trojici bola prekrásna žena, ale smoliarka na lásku, na jednej strane nie z vlastnej príčiny, ale na druhej z vlastnej príčiny. Emma. Boh ju obdaril krásnym telom, zvodným úsmevom, ale nie šťastím a skromnosťou. Buď sa na ňu nalepil sexuálne až príliš aktívny jedinec, alebo romantik, ktorý si bol hneď po prvých minútach prvého rande istý a presvedčený, že toto bude matka jeho krásnych a múdrych detí. Alebo treťou možnosťou bolo, že Emma daného muža len tak, z trucu odmietla, pretože nevedela čo chce. Kam vlastne mieri a s kým tam chce mieriť?
Vždy si po čase uvedomila, že toto nie je ono, to čo chce. A tak, ako si už zvykla, bývala väčšinou sama. Občas podľahla volaniu tela a prežila noc s mužom, ktorého zlákala ako Siréna na diskotéke. Nesťažovala sa na tento podivný kolotoč. Prijala ho a naučila sa byť spokojná. Veľakrát sa snažila použiť svoje schopnosti aj na mňa, ale ja som odolal, ale na druhej strane. veľakrát to bolo nesmierne ťažké. Je mojou dobrou priateľkou a spolužiačkou ešte zo strednej. Nechcel som nám ublížiť, hlavne nie nášmu vzťahu.
Treticu uzatvára Soňa, ktorá má väčšie šťastie na lásku ako Emma, aj keď, veľa ľudí ju odsudzuje za to, že jej princom je práve nevlastný brat. Soňa so svojím chlapcom/ nevlastným bratom, začala chodiť už na strednej škole a ťahajú to 4 roky. Za ten čas čo ho vodila domov si jeho otec našiel cestu vtedy k čerstvo rozvedenej matke. Bol jej utešiteľom a oporou. Nakoniec sa z toho vykľul vzťah a manželstvo. Takže Soňa s priateľom sú si vlastne nevlastnými súrodencami. Ale niektorým zakomplexovaným katolíckym starým ženám nevysvetlíte, že ich deti nebudú postihnuté, že na tom vlastne nič zlé nie je. Hlavne, že sa ľúbia. Ale oni si z toho nič nerobia. Žijú si svoj život, svoju rozprávku.
Takýmito ľuďmi som bol obklopený. Ľuďmi, ktorých som nadovšetko miloval, pretože ma privádzali mnohokrát do šialeného smiechu.
Dorazil DJ, bar sa zmenil na diskotéku jednoduchým premiestnením stolov po krajoch. V strede sa vytvoril veľký priestor na tanec a obtieranie vzrušených tiel. Alkohol išiel ako voda, tržby taktiež, záchody boli stále plné, keďže niektorí ľudia pili a pili akoby chceli potvrdiť, že aj kýbeľ je miera.
Statná SBS musela vyhodiť partiu chlapcov, ktorí v podnapitom stave skákali ako pštrosy do iných podnapitých chlapcov.
Na celé som sa pozeral s úsmevom a vedomím, že som na tom nie som až tak zle, aby som hľadal vzrušenie a naplnenie večera v začínaní krčmových bitiek. Síce som sa v puberte do podobných „súťaží“ zapájal, ale to ma po pár monokloch a opletačkách s políciou prešlo. Ľudia sa menia. Pomaly, ale menia.
„Max, nejdeš si zapáliť? Dievčatá to tu zvládnu,“ pozval ma šéf na akciu zničme si pľúca. Vedel som, že mi niečo chce povedať. Dačo ho trápilo. Celý večer vysielal divné vibrácie. Stáli sme tam, ťahali do pľúc dym. Začínal som sa cítiť trápne. Šéf mlčanie prelomil ako vždy okolkovaním a obchádzaním okolo horúcej kaše. „Vieš Max, v živote každého človeka príde obdobie kedy...“ „...vyklopte to prosím vás,“ zahriakol som ho. Placho súhlasil a šiel priamo k veci. „Asi som sa zamiloval,“ vypadlo z neho. „Do ženy?“ napadlo ma ako prvé s potláčaným smiechom. „Debil, nie. Muža. Krásneho a múdreho muža. Dokonca zdieľame rovnakú orientáciu.“ Nechápal som, kde je potom problém. On mi to však objasnil. „Neviem prečo, ale mám strach.“ „Strach sa viazať, strach že to pokazíte, strach že nie ste ešte na to pripravený, strach že mu ublížite alebo on ublíži vám,“ zarecitoval som už veľakrát počuté „výhovorky“ od žien. Karol bol ako žena, aspoň takú mal dušu, ale telo pestovaného športovca.
„Nechajte tomu čas a urobte to, čo skutočne cítite. Nepodliehajte nepravdivým a zle vyzerajúcim dojmom a strachu. Keď budete pripravený, opýtajte sa ho, čo si on o tom myslí. Každý vzťah musí mať priestor na rozvoj. Ale k napredovaniu musia prispieť obe strany. Čo sa má stať to sa stane. Neutečiete pred tým. Musíte to len prijať,“ zneli moje cenné rady vyslovené pri cigarete.
„Asi ti zvýšim plat a najmem si ťa ako osobného poradcu v krízových situáciách,“ vďačne sa zasmial.
„Ako krízovú situáciu to vyhodnotil váš mozog. V skutočnosti to tak vôbec nemusí byť,“ zneli moje posledné slová. Obaja sme sa vrátili dnu a pokračovali v tom, čo sme začali a nedokončili.
Asi o desať minút ma von na cigaretu zavolala Emma. Tá nechodila okolo horúcej kaše.
„Potrebujem potešiť telo, potrebujem sex a počula som od známeho, že mi vieš zohnať materiál.“
Strašne ma pobavila. Rozprávala potichu a tajomne akoby som bol díler drog. Trošku som sa aj cítil ako obchodník s mužskými pohlavnými orgánmi. Žmurkol som s otázkou, na ktorú hodinu jej mám „tovar“ dodať. „Po práci dnes, čiže končíme o štvrtej ráno, tak na takú piatu aby som sa stihla zharmonizovať.“ Pri Emme som strácal vždy slová, pretože ma zakaždým dokázala prekvapiť.
Zavolal som známemu, ktorý mi dlžil láskavosť. Pre známych to bol úspešný právnik, pre priateľov a zasvätencov bol aj úspešným právnikom aj úspešným gigolom, potešiteľom ženských tiel za prijateľnú cenu. Dohodol som sa s ním, a on hneď súhlasil. Nadiktovala mu, kde sa stretnú, a dohodli sa na cene. Vôbec som neschvaľoval tento jej štýl života, ale bola to jej vec. Mohol som jej pomáhať a chrániť ju len do určitej miery, od určitého bodu, ktorý si sama určila. už nie.
Jedine Soňa ma pozvala na cigaretu po konečnej a nič nechcela odo mňa. žiadnu radu ani povzbudivé slová. Občas ma tak napadlo, ako môžem radiť ľuďom, keď mával dojem, že neviem poradiť ani ja sám sebe.
Domov som prišiel asi o šiestej. Dve hodiny som sa túlal mestom a hľadal niečo, čo som sám nedokázal pomenovať. Mal som chuť zavolať šéfovi alebo Soňi, či by sa nešli takto ráno so mnou opiť, ale nakoniec som sa rozhodol byť sám. Znovu niečo na mňa doliehalo.
Ľahol som si do studenej postele a prosil Vesmír, aby som sa zobudil až vo chvíli, keď sa všetko zmení, čo znamenalo možno nikdy.
Vtedy som ani nevedel, že Vesmír si našiel čas, vypočul moju prosbu a zapol stroj na plnenie želaní. Ráno sa všetko začalo meniť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár