Aj teraz mám strach z tmy. Z nočnej tmy. Z úzkeho priestoru, ako keď ti niekto priloží na tvár vankúš. Čo vtedy cítim? Nič... Len mi v ušiach chýba zvuk vlastného dýchania. Tá absencia je hrozná, spoľahlivo doženie do zúfalstva a paniky. Povedal by niekto, že k životu je potrebný zvuk? U mňa áno.
Bohužiaľ, človek vekom príde aj nato, že v živote nie je len tá naozajstná tma a len naozajstná úzkosť pociťovaná fyzicky. Ten pracant, čo nás modeloval sa pohral s tým, čo nám akosi vložil do duše a je z toho teraz pekný guláš.
V živote zrejme dokáže byť aj taká ta duševná tma, kde nepomôže jediná žiarovka, ani vyhádzať vankúše zo spálne. Ten vankúš zostane na našej tvári a pomaličky nás dusí až nám odumrie naše vlastné ja. Presne, teraz mám strach z inej tmy a z inéj úzkosti.
čudujem sa sama sebe, ale prišla som na dva rozdiely.
Kedysi a nebolo to tak dávno som bola orientovaná na otázku : 1. čo pre koho znamenám, 2. začo ľudom stojím a 3. akú majú mienku?
Kedysi a nie tak dávno sa mi naskytla aj odpoveď na prvú otázku. Uznávam, som milovaná a to mu už za niečo stojím. A na tretiu otázku? Povedzme to tak, že som dostala životnú lekciu, ktorú som, verím, zvládla. Veď robiť atrakciu nie je ľahké, ale verím, že som všetkých pobavila.
Po tomto čase som dokonca konečne prišla nato, že som sa celé ťažko-premýšľavé obdobie postpuberty orientovala zle. Pretože svet je natoľko vychcatý hajzel, že maximálne kašle na to, čo ja znamenám pre koho a celkom zaujímavo ma donútil začať premýšľť tak, aby som z toho života niečo možno mala, pretože rozímať nad tým, čo pre koho namenám je celkom pasívny spôsob života a celkom aktívne marenie času.
Pointa je v tom, že ani u najlepšieho priateľa neviete, čo má v hlave pod vaším menom. Mienka je neistá a nikdy človeku nič nedá. Alebo dá? uznávam, áno dá. Za vysokú cenu a možno nie tak plnohodnotne, ako to keď na nej prestaneme lipnúť.
Zistila som, že život za niečo stojí až vtedy ak si sama uvedomím jeho hodnotu a sama viem začo stojí. Človek nato príde až vtedy ak musí hodný kus zo seba obetovať a dokáže to nezištne, čo je sakra ťažké - je to hotový maratón sebazaprenia.
Prišla som nato, že som začala plnohodnotne žiť až vtedy, keď sa zdalo, že moje sny sú definitívne preč a že pre mňa to najcennejšie - teda ja sama, môj život a priority nie sú až tak dôležité. Zistila som to ža vtedy, keď som "našla" život, za ktorý by som dala ten vlastný.
A nie je v tom láska, priateľ ani UFO... Možno mám vo svojom veku už inú skúsenosť a presvedčenie
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
1
mafianka751
3. 10.októbra 2008 23:50
veľmi pekne a odborne napísané
2
Prepac ale musim ta sklamat. Nie vsetkych si pobavila, mna teda vobec nie. Viem len jedno, ze asi 10 z 9-tich ludi by to nezvladlo. A ty si prave v tom jedinecna, ze si ta 10 ta ktora to zvladne lavou zadnou. A na otazku ci by bol niekto ochotny pre teba zomriet. Si odpovedz jednoducho, ze ty nikdy nezomries pretoze uz len v tom malom mas zaruku dalsich sto rokov zivota heh. A to je podstatne, nie ti co za nas zomieraju ale ti pre kt. sme ochotni zomriet my. Lebo pre nich zijeme nie pre seba. Stastie je len vtedy plnohodnotne, ak ho zdielame s niekym inym niee?
3
nesuhlasim, ze detstvo je zakonite najkrajsie obdobie v zivote cloveka... nie je tolko stastlivcov na tomto svete
5
pekne napísane... chcelo by to odbornejŠí koment, ale neako mam dnes dosť vyšťavujúci deň tak prepač za takýto prostý... fakt by si tento článok zaslúžil lepší koment..
a ešte... ja verím, že vždy aj v akéjkoľvek tme, hmle, tichu sa nájde nejaký nástroj, nejaký spôsob ako sa s tamať dostať... základom je vždy viera... či už v Boha resp. iné náboženstvo, alebo ak veríš niekomu blízkemu "kto by za Teba dal život"...alebo iná forma viery...samozrejme v niečo kladné, pozitívne... to je môj názor
"Človek nato príde až vtedy ak musí hodný kus zo seba obetovať a dokáže to nezištne, čo je sakra ťažké"
... táto časť sa mi páči najviac.. a to preto lebo z vlastnej skúsenosti viem: koľko krát sa obetuješ, toľko násobné viac krát energie sa ti vráti... aj keď možno nie naraz ale postupne..
maj sa pekne nech sa darí ...
a ešte... ja verím, že vždy aj v akéjkoľvek tme, hmle, tichu sa nájde nejaký nástroj, nejaký spôsob ako sa s tamať dostať... základom je vždy viera... či už v Boha resp. iné náboženstvo, alebo ak veríš niekomu blízkemu "kto by za Teba dal život"...alebo iná forma viery...samozrejme v niečo kladné, pozitívne... to je môj názor
"Človek nato príde až vtedy ak musí hodný kus zo seba obetovať a dokáže to nezištne, čo je sakra ťažké"
... táto časť sa mi páči najviac.. a to preto lebo z vlastnej skúsenosti viem: koľko krát sa obetuješ, toľko násobné viac krát energie sa ti vráti... aj keď možno nie naraz ale postupne..
maj sa pekne nech sa darí ...
6
pre mna je detstvo stale najkrajsim obdobim..a stale bude...
obdobie pokoja, slobody, moznosti urobit cokolvek a rano sa zobudit s tym, ze kvoli tebe svet nepadne
nieze by som ja mala teraz ten pocit, ale casu, ked vyrasties sa komplikuje nakomplet vsetko..a vsetko je len tazsie
no a k zvysku..pekne si to napisala a vystihla..je super mat niekoho, komu mozes byt verny po kazdej stranke. sice niekedy je tazke takho cloveka najst, alebo si pripustit, ze kvoli nemu to zmysel ma
a nazor ludi, spolocnosti, ci sveta naozaj nie je podstatny
obdobie pokoja, slobody, moznosti urobit cokolvek a rano sa zobudit s tym, ze kvoli tebe svet nepadne
nieze by som ja mala teraz ten pocit, ale casu, ked vyrasties sa komplikuje nakomplet vsetko..a vsetko je len tazsie
no a k zvysku..pekne si to napisala a vystihla..je super mat niekoho, komu mozes byt verny po kazdej stranke. sice niekedy je tazke takho cloveka najst, alebo si pripustit, ze kvoli nemu to zmysel ma
a nazor ludi, spolocnosti, ci sveta naozaj nie je podstatny
Napíš svoj komentár