Zase raz za čas som preskúmala tuto ... blogy. Nechcem hodnotiť EMO, úroveň alebo čokoľvek iné, lebo je to po a) zbytočné (keď niekto niečo chce napísať, tak to napíše aj keď vie, že je to ... iritujúci produkt) a po b) nemám nato právo, nie som dobrý kritik (hej, som zaujatá a škatuľkujem, nie som jedna z tých novodobch, ktorí sú otovorení všetkým smerom, rozhľadený po všetkých stránkach a v tvári majú výraz "som intelektuál", ktorí nadobudli potom, čo prečítali múúúdru knihu od Marxa.) Ale to neznamená, že nekritizujem, len proste musím mať náladu (alebo ma musí niekto nasrať)
Ale k jadru veci.
Ako som tak čítala, tak som si teraz uvedomila, že všetc sa zaoberáme len samými sebou. No veď aj o čom by taký blog mal byť...je to náš výlev, v úspešnejších prípadoch prílev nových myšlienok.
No minule, keď som si tak kráčala domov, unavená po praxi, hľadiac na zem...
Na chodníku bolo plno gaštanov, odretých, keď niekto šliapol na tú ostatnatú slupku, aby praskla. Iné slupky boli už len zbytky roztrieštené, popadané lístie. Ten pohľad bol špecifický, taký ten, čo sa vás dotkne a donúti zamyslieť. Ja neznášam jeseň, už odmalička, ani enviem prečo ale teraz mám o ďalší dôvod viac.
Viem, že vždy sa vravelo slovné spojenie jeseň života, ale teraz som ho pochopila. Keď človek poslabnutý, drží v rukách svoje spomienky - ako tie gaštany, jedny roztrieštené časom, ako tie slupky, iné len oškreté, to sú tie, ktoré bolia a ďalšie krásne lesklé, tie zo zenitu života, ktorý si už dávno zobral čas a najhoršie je, že to nepovedal dopredu. Nechal len spomienky ako pekné lesklé suveníry. Kdesi si tie krásne časy, plné sily vzal, skryl a nám nechal len tichú domnienku s určitosťou, ktorá vraví, že sa už nevrátia.
Premýšľam, ako sa cítia starí ľudia. Zaiste, nie je to tak čierne ako to vyzerá, pretože ak človek životu niečo dal a žil naplno, je vyrovnaný s tým, čo príde a bude starnúť s hrdosťou hľadiac na svoje deti a ďakujúc za svoje dni. Teda aspoň ja, v to dúfam. (6e nie sú všetci hypochondri a s múdrymi rečami)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janulka3112
2. 10.októbra 2008 15:46
pekný článok, máš pravdu. Aj moje blogy sú viac o mne samej ako o niečom špecifickom... lenže, keď nemáš komu povedať čo ťa trápi, tak si to kompenzuješ týmto spôsobom. Nie som deprimovaná počasím, skôr poznaním, že som vlastne sama aj keď v skutočnosti to tak nevyzerá...
Napíš svoj komentár