„Už ste si vybrali alebo Vám poradím... Slečna?“ obzrela sa. Po tom dôvetku čašníka by sa mala cítiť blažene. Mala. Siahla po menu na stole a hneď ho zavrela. “Kávu... Nejakú, ktorá mi bude chutiť...“odložila malú knižku na stôl. Kútikom oka registrovala, že čašník sa nadychuje. „To je jedno. Kávu.“ zopakovala podráždene. registrovala totiž, že čašník chystal opakovaný útok na to, aby odchádzala dokonale spokojná. „So sebou.“ čašník zodvihol jedno obočie. Sedela tu už 10minút a teraz si objedná kávu so sebou. Ale samota na túto náladu zaberá najlepšie.
Prišla domov. Do prázdneho bytu. Na oknách sú stále pozostatky garniže. Jemne sa pousmeje. Musela ich zrušiť, neznáša ich. Bol to jeden z posledných odtienkov adolescentného vzdoru, ktorý si uchováva. Sebecké maniere ju bavia. Aj v tomto podivnom období. Byť sebecké je... ľudské. Narozdiel od veľkorysosti, je sebectvo úplne prirodzené a vrodené. Záleží od úspešnosti rodičov, koľko nám ho zostane v dospelosti. Prečo sa potom na neho vlastne hnevá? Že bol sebecký? Že niekto,kto mu mal povedať, že koná zle to nespravil? Asi sa ani nehnevá na neho. Skôr na seba. Nie zato, že bola hlúpa. Ale pretože očakávala. A že ani nevedela čo, lebo aj šťastie treba vedieť definovať. Takto nadobudla dokonalý pocit prázdna. Absolútny. Dni sa scvrkávajú do jedného. Z letargie sa prebúdza len v hneve, či iných (o nič príjemnejších pocitoch).Prázdno.
Začala sa odličovať. S napätím sa vytrvalo chmúri do zrkadla. Ako keby čakala, že spod vrstvy make-upu na ňu bude zazerať nejaká beštia. Nezazerá. Je tam len ona, len o čosi bledšia a s kruhmi pod očami. Stále na seba zazerá jej bledšie ja. Bolo by oveľa jednoduchšie tú beštiu tam zbadať, aspoň by vedela na čom je. Mohla by sa vydesiť. Alebo začať proces premeny. Alebo sa opäť hnevať. Niečo cítiť, nech už je to čokoľvek. Nič. Ticho. Prázdno. V zlosti na seba začala make-up opäť nanášať. Neobratne, rýchlo, ako keby ju niečo súrilo. Opak bol pravdou. Nebol nikto, kto by ju čakal. Nikto, kto by bol zvedavý nato, čo si dnes oblečie alebo kto by chcel vedieť aký mala deň. Odhodlala sa. Odhodlala sa vydolovať zo seba nejaký pocit. Hocaký, nech už je kdekoľvek.
Na začiatok to bola hanba. Obliekla si šaty, čo nebýva zvykom. Hanba však nie je plnohodnotným pocitom, ale pre ňu je dnes aspoň dobrým začiatkom. Po iné dni by sa uspokojila aj s vrecom na zemiaky, ktoré by mala zviazané pod krkom. Nie dnes. Nie dne,s keď ide ani nevie kam a ani za kým. Na bezdôvodných a pološialených výletoch treba nejako vyzerať, sú z nich predsa tie najlepšie historky. Platnosť lístka končí. Prečo si nevzala taxík? To by sa predsa k dnešnej misii dokonale hodilo. Možno by mala šťastie na taxikára –znalca ľudských duší a osudov. Aha, nevedela kam má namierené, to sa tak zvykne - mať cieľ cesty. Tomu sa ona urputne vyhýba. Blúdenie má jedno veľké plus. Človek nikdy nevie, čo je chyba a čo nie. Taktiež sa neobťažuje s očakávaniami či spokojnosťou.
Prší. Vbehne do prvých dverí, ktoré sú otvorené. Hneď ako dvihne zrak zistí, že dvere jej ktosi otvoril. Nie je to síce rytier, ale má meter osemdesiat a príjemný úsmev. „Opäť káva so sebou, slečna?“ Spoznáva podľa hlasu, toho mladého obsluhujúceho z poobedia. Napriek tomu, že tu už dnes bola netuší ako sa toto miesto volá. Napriek tomu, že tu bol aj deň predtým, predtým a predtým. A celé tri mesiace predtým, čo žije v tejto nepodarenej časovej sľučke.“Na kávu je tu asi prílíš živo...“ povie ticho, neurčito a nazerá mu cez plece. Je fascinovaná. Možno je to množstvom roztečených šminiek v očiach, ale to miesto jej odrazu príde iné. Živé. Len zopár stolov. Nie viac ako 30 ľudí, ale tá vrava. Tá hudba. Zvedavosť. Je zvedavá ako je to možné, že niekde, keď je ona taká nešťastná može takéto miesto vôbec existovať.
Pred časom by bola zaiste mrzutá z toho, ako je možné že toto miesto nie je rovnako nespokojné so svojou existenciou ako ona. Naopak. Toto miesto má zjavne vlastný život a zo svojej atmosféry nechá ukrojiť každému,kto vkročí a cíti. Čašník, o ktorom sa domnievala že je nedozierny už nepovie nič. Mlčky jej ponúkne stoličku a skladá jej kabát. Mlčí, no jeho pohľad jej prezradí, že nie je prvá, ktorú toto miesto takto očarilo. Chvíľu iba sleduje a dýcha. Ako smädná, ktorá sa síce nemôže napiť no môže si ovlažiť pery. Všimla si, že barman jej zopárkrát venoval pohľad na čaká na správny okamih, kedy ju osloví.
Má z toho taký zvláštny pocit, že časť tohto miesta jej patrí. Nie násilne, nie materiálne. Časť z tohto miesta akoby dokázala uchopiť do dlaní a ovoňať, ochutnať, nechať všetko tak a splynúť. Barman ju popri práci opäť zahrnul do jeho zorného uhlu. Je to zvláštne. Zrazu, po toľkom čase akoby ju bolo opäť vidieť. Niekto si ju všimol. Zachytí jeho pohľad a upúta pozornosť, dovolí mu vstúpiť medzi ňu a toto miesto. „Už dlho som nestretol niekoho, kto takto absorboval do seba svoje okolie, nechcel som Vás rušiť. Môžem Vám niečo ponúknuť?“ Znel nenútene, už druhýkrát dnes večer sa cítila zahanbená. Nevedela totiž, či to na nej je tak vidieť, alebo je ten asi 40 ročný muž takým dobrým pozorovateľom. Každopádne, cítila sa ako keby ju niekto upozornil, že nemá hltavo jesť rukami v prítomnosti princa Williama. Povedala by asi tisíc slov naraz, že to práve teraz nemá najľahšie, že jej ego je niekde v nenávratne a že v práci je to strašne na nič a že tu asi chodieva aj keď si nikdy neuvedomila, kde to vlastne je. Chcela povedať, že chodí ako duch a ... a všetko sa to scvrklo len do jediného slova.“Môžete.“ Týmto prostým vyjadrením, by mohla niekoho pohoršiť, alebo dostať do rozpakov, no tento pán nevyzeral nato, že by sa nechal zaskočiť kadečím. Vyzeral ako niekto, kto vidí viac než sa iní domnievajú a necháva ľudí žiť si vlastný príbeh. V duchu ho nazvala zberateľom. Určite už videl mnoho a zozbieral mnoho životných príbehov, videl mnoho ľudí v ich najväčšom úspechu i najhoršom páde. Skromných, dobrých, zlých, výnimočných. Vedela to ona a vedel to aj on. Nechala ho nech ju číta ako otvorenú knihu. Nepovedal nič, pousmial sa a venoval sa práci. Nevyznelo to hrubo. A ani neohrabane. Začínala byť zmätená, lebo to bolo ako ticho potom čo sa pubertiak hrozne poháda s rodičmi a tí zostanú ticho, pretože vedia, že čokoľvek by povedali bolo by to len dokazovanie si postavenia pred ich milovaným dieťaťom.
Tento pán presne vedel čo robí a prečo stojí tam kde je – za barom. Po chvíľke, počas ktorej sa zmieruje sama so sebou sa pán vráti. S rovnakým vyrovnaným výrazom. „Môžem Vám niečo ponúknuť?“ Dvihla pohľad, pozrela mu do tváre. „Sen“ Povedala priamo. Pohľad upierala do strany, jemne trúfalo, ako pobavenie na cynickom vtipe, ktorému rozumie len ona. „Ponúknite mi sen a ja ho s vďakou prijmem.“ dodala už opäť hľadiac na neho. Stiahlo jej hrdlo. Povedala presne to čo chcela. Nechcela nič viac. A celú tú stiesnenosť jej vnútra vtlačila do jednej vety pre tohto cudzieho človeka, ktorý videl oveľa viac ako chcela pôvodne ukázať. Z tých náhle vypovedaných slov však sálal pokoj. Bolo to medzi ňou a medzi ním. A zalial ju natoľko, že ani barmanovi nevenovala pozornosť. Ak by venovala, videla by, ako jej slová prijal v súhlasnom geste, ktoré po toľkých rokoch bolo jeho súčasťou.
O chvíľu dvihla pohľad. Čakal na neho, na príležitosť jej dať svoj drink tak aby ju nerušil. Nechápavo na neho hľadela a zháčila sa. Samozrejme, neobjednala si. Je tu už hodnú chvíľu a stále si nič neobjednala. Dnes veru nepatrí medzi najlepších hostí. Položil pred ňu cocktailový obrúsok. Bez slova, opäť len s gestom, ktoré patrilo len jemu. Nemusel vravieť nič, venovala mu celú svoju pozornosť. Doslovne vpíjala moment, ktorý so sebou priniesol. Pozeral sa na ňu a položil drink na stôl. Bez slova, čo ocenila, lebo naozaj netušila ani čo robí.
Celé toto miesto bolo mimo reality. Nepatrila do neho, bolo ako iný vesmír. Smiech. Vrava. Hudba. Vôňa kávy, hluk spoza baru, smiech. Buchnutie dverí. Prítmie. Iný vesmír. Živý, krásny, mladý svet, ktorý skončí zamknutím týchto dverí. Bála sa dýchať zrýchlene či hlboko, bála sa žeby sa stratila vedomie ak by sa tej atmosféry nadýchala ešte viac. Cítila jemnú vôňu mandlí. Pozrela na orosený pohár, miska na šampanské bola jednoducho a nádherne orosená. Drink mal miesto hladiny vláčnu, jemnú penu. Inštinktívne sa naklonila a privoňala, nádherná vôňa mandlí a ich tenké lupienky na hladine. Po prstoch jej stiekla kvapka z oroseného pohára voňajúca po citrusoch, akosi sa zmiešala s jazzom, ktorý hrá. Odpila si. Jemne podvihla bradu a nahlas sa rozosmiala. Bola taká hlúpa, až doteraz. Pozrela sa na barmana, usmiala sa a na stôl položila bankovku. Nechala ju tam a s odišla. Nie so snom, odišla prebudená.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár