a nad ním bralo,
pod domom potok,
to snom neostalo.
Pri dome dvor
a na dvore búda
v nej kamarát,
čo ma zobúdza.
Na brale sloboda,
v potoku život.
bosí na trávniku
plnom príhod.
Kamarát nezradí,
ostáva verný
zavíja na mesiac,
hoc aj čierny.
V dome samotár
s prázdnou dušou,
slová maľuje
na papier tušom.
Život má boľaví,
to vravia iný,
on je však šťastný
za každej zimy.
Hreje ho pocit,
aj keď samoty,
nechce ublížiť.
Asi je šľachetný.
Odišiel snívať sny,
čo život mu vzali,
opustil ľudí, mestá,
osamel samým.
V samote hľadal
stratené srdce,
ktoré mu ukradli,
jeho pocity bažiace.
Kamarát pomáha
pohľadom úprimným,
nezradí, zamlčí,
oblíže, pochopí.
Priateľ je ten,
čo aj mlčky hovorí,
pocitmi, pohľadmi
dušu Vám pohladí.
Vernosť mu tiká,
za ňu ďakuje mu
samotár vždy
miskou mlieka.
Osamote pod horou,
s bralom na nebi,
žili si dvaja
verný kamaráti.
Samotár ostal,
no priatelia,
darujú možnosť,
vlastného šťastia.
Zamknúť ho nemohol,
pripútať o bralo,
priviazať k potoku,
toto sa nestalo.
Čo je šťastie
pre samotára?
Obloha plná hviezd
a pocit, ako sa ta vnára.
Na nebo medzi
ostatné hviezdy,
kde hľadá a nájde
milovanú z piesní.
Dal mu slobodu,
pre verného priateľa,
nechal dvere dokorán,
poprial šťastia veľa.
Osamel samotár,
pod horou, pod bralom,
pri potoku viac,
samotou chradol.
Prešlo mnoho zím,
prekvitli jará,
spálili sa letá,
prišla jeseň stará.
Farebne hrala
sonátu na listy stromov,
samotárovi a
domu pod horou.
Písal si listy,
ktoré nik nečíta,
dvere zapreté
nádej v kúte opitá.
Na dvore vietor
spadané liste,
odvieva do zimy,
dni sú mi hmlisté.
Obloha nočná,
je ticho chladná,
nevydá hviezdy
cez čierne mračná.
Na stole v dome,
tečú len slzy,
tuš na liste zmaže sa,
samota ma ťaží.
Chýba mi priateľ,
chýba mi láska,
teší ma myšlienka,
keď oheň praská.
Priateľ je šťastný,
našiel, čo hľadal,
zabudol na mňa,
keď lásku zbadal.
V najväčšej samote,
Pod čiernym nebom,
zo slzami na listoch,
v dome pod bralom...
Zazneli kroky z dvora,
zašumel potok,
hora sa ozvala.
Na dverách škrabot...
Pomalým pohybom,
neisto otváram,
dvere na dome ,
v ktorom som sám.
Srdce mi podskočí,
nohy sa podlomia,
kamarát starý,
mi do očí pozerá.
Nie, nie je sám, ako ja.
Prišiel mi ukázať,
Rodinu, slobodu,
ktorú dnes má.
Pohľadom potešil,
hlavu si položil,
srdce mi obšťastnil,
rodinu predstavil.
Sloboda daná,
nevyšla nadarmo,
mňa stála samotu
a život nadarmo.
Môj kamarát,
ukázal mi šťastie,
dať druhým šancu
na milovanie.
Je to najkrajšie,
čo človek môže dať.
Hoci sám trpí,
no vie sa obetovať.
A kto si viac zaslúži
obetu našu,
ako priateľ
chápajúci samotu moju.
Ako vždy, tak aj
teraz, zobudil ma.
Zabudol som žiť,
snívaním sna.
Ukázal mi život,
kde samota je zlá,
rodina, priatelia,
aj ja ich mám.
Opustil som ich,
svojim správaním.
Osamel pod horou,
vo večnom písaní.
Básne a listy,
sny a predstavy,
životom pod horou
sa mi stali.
Ušiel som pred svetom,
zanechal nešťastia
zranenia, muky,
pod holým nebom.
Priateľ vie odpustiť.
Pozerať na svet,
aj mojím očiam
udať cestu vpred.
Príkladom seba,
dal mi nádej.
Zbieram ju z kúta
a idem ďalej.
Nevrátim čas,
na to moc nemám,
napraviť chyby,
nemôžem sám.
Odpustiť môžu,
rovnako nemusia,
trpel som dlho,
možno to pochopia.
Odchádzam ďalej,
nie však z domu,
rozvíjam plachty,
v živom potoku.
Odchádza priateľ,
i rodina sním,
ja však ostávam,
ale nesním.
Listy, čo písal som,
slová, čo ostali,
poslal som do sveta,
v obaloch zo známkami.
Namiesto odpovedí,
prišli mi ľudia,
po rokoch samoty,
slzy šťastia.
Prvé úprimné objatia
prospeli tuším...
Čo stratil som,
našlo sa v duši.
Pod horou dom
a nad ním bralo,
pod domom potok
to snom neostalo.
Samota odišla,
ostali spomienky,
pripomínajú mi ju,
v pahrebe plamienky.
Dnes je dom plný,
Pocitov, nálad...
Na dvore bez búdy,
za plotom kamarát.
V potoku život
a v hore sny,
na brale výzva,
už viac nespím.
Nachádzam šťastie,
a dnes ma bolí,
keď odo mňa odchádza
kamarát starý.
Samota stala sa
mojím prekliatím,
sobáš s ňou
viac nedopustím.
Ostávam v dome,
návštevy chodia,
každý raz nové
zážitky sa rodia.
Prechádzajú letá,
vyfúka ma každá jeseň,
v zime síce osamelšie,
no jar je pieseň.
Pravidelne, ako rok,
chodí kamarát,
ukáže rodinu,
teším sa na sto krát.
Prichádza pocit,
musím sa rozhodnúť...
Nájsť si ženu.
Na starý život zabudnúť.
Spoznávam mnohých,
nové spomienky tešia,
zlé stále odchádza,
duša je pokornejšia.
Čakám na deň,
kedy na okno zaklope
niekto, a spoznám ho,
v pohľade letmom.
Bude to tá pravá,
v jej očiach neha,
na perách úsmev
moja radosť bezbrehá.
Znova snívam
a nemám pocit chyby.
Sny môžu byť aj dobré,
keď nemám pocit viny.
Život mi beží
a v dome sa ustlalo,
pocitu a umu
aby mi dobre bolo.
Opäť čakám,
na to, čo príde,
kto zjaví sa na dvore,
nech samota odíde.
Dom pod horou
a nad ním bralo,
pod domom potok,
tak dobre mi tam bolo.
Ostal som, a či šiel,
do sveta za bralo,
za potok, do hory...
Ostať som nemohol.
A či ma našla,
tá moja čakajúca,
Čakanka kvetom
sa takto stávajúca?
Možno mal som,
Hľadať, ísť preč,
veď keď odišli hostia,
stratila sa reč.
Osirel som, aj keď
nebol som sirota.
Stávajúc pri plote,
dobehla ma samota.
A či smrť, a či žena
oslobodila ma,
to nech napíšu hviezdy
lebo tu som doma...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár