Pamätám si naňho ešte keď som bol dieťa. Mohol som mať tak osem rokov keď sme sa presťahovali sem, do Švajčiarska. Môj otec ho mal vo svojej pracovni spolu s obrovským a mohutným dubovým stolom. Pracovňa bola zahalená v modrej vzorovanej tapete. Oproti stolu pri dverách stála malá knižnica, ktorej knihy rozvoniavali po celej miestnosti. Bol som zamilovaný do tej vône. To je jeden z dôvodov prečo som tam trávil toľko času. Keď bol otec na obchodných cestách po Európe, zvykol som sedávať vo vtedy ešte pohodlnom kresle a predstavoval som si, ako sa raz stanem veľkým obchodníkom, aby bol na mňa môj otec hrdý.
Jeden letný večer, keď sa mal otec vrátiť domov, som ako zvyčajne bol v jeho pracovni. Hral som sa s mojou drevenou figúrkou. Myslím, že mala aj nejaké meno. Na to si už ale nespomínam. Predstavoval som si, že je na snežnej výprave a hľadá úkryt. Použil som fantáziu a rázom sa knihy z tretej police od spodu zmenili na najlepšiu možnú jaskyňu do akej sa mohla moja hračka schovať. Knihy som rozložil na koberec, poukladal som ich tak, že tri z nich boli na stojato v akomsi tvare písmena U a štvrtú som položil na vrch. Perfektné! V momente, ked kniha číslo 4 bola na miese, začul som kľúče otáčajúce sa v zámku. Vedel som, že otec je doma. Rozbehol som sa za ním. Vyletel som z pracovne, prebehol úzkou chodbou a dorazil k dverám. A bol tam. Práve si sadal na taburetku vedľa vešiaka a začal sa vyzúvať. Pomaly dvihol zrak a zbadal ma. Bolo vidieť na jeho tvári, že je nesmierne unavený, no napriek tomu prestal s vyzúvaním čiernych lesklých topánok a roztiahol náruč. Vbehol som do nej a vrúcne a celou svojou detskou silou som ho objal. Po chvíli jemného škrtenia mi už došli sily a povolil som. Nežne ale zato s veľkou silou a istotou si ma posadil na koleno. Natiahol ruku do jeho koženej aktovky so slovami, že mám zavrieť oči. Od radosti som sa zhupol s jeho stehna a postavil sa pred neho s očami, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden ázijčan. Chvíľku šmátral a cítil som na mojom krku, že mi okolo neho niečo zavesil. Bleskovou rýchlosťou sa mi otvorili oči a zrak mi skĺzol dole, ako keby som si pozeral na špičky chodidiel. V nemom úžase a s ústami otvorenými dokorán som hľadel dolu. V zápätí sa moje oči upriamili na otca a zasa dolu k mojej hrudi. Takto som si to zopakoval aspoň štyri razy, kým zo mňa dokázalo vybehnúť nejaké slovo.
Ak si myslíte, že vás držím v napätí, nemýlite sa. Je to schválne. Ako aj vy teraz netušíte, čo by to mohlo byť, tak isto som to netušil ani jak keď môj otec vopchal ruku do aktovky. Tak spoločne otvorme oči. Jeden, dva, tri… Fotoaparát! to bolo prvé, čo som po dlhej odmlke povedal. Otec stál nadomnou, jednou rukou sa opieral o stenu jeho tvár úplne žiarila šťastím. Veď aby nie. Bol som z jeho darčeku hotový! Poďakoval som mu, dal som mu jemnú pusu na líce a bežal som do svojej detskej izby. Sadol som si na posteľ, zasvietil nočnú lampu, fotoaparát som položil pred seba na biely vankúš a začal som ho podrobne skúmať. Prvá vec, ktorá ma na ňom uchvátila bolo jeho spracovanie. Krásny sreieborný kov kombiniovaný s čiernym plastom. V ľavom rohu na prednej strane tela fotoaparátu bol názov. Zenit-E. Bol som tak šťastný a nadšený. V tej chvíli som si vybral. Chcm byť fotografom. Po čase strávenom v detskej izbe som zašiel za otcom do kuchyne, kde práve večeral a začal som ho prosiť, aby ma s ním naučil fotiť. Otec prežúvajúc nejaký kus chleba sa na mňa usmial a povedal, že môžme začať hneď zajtra. V eufórii som rýchlo kráčal do izby, prezliekol sa do nočnej košele, položil fotoaparát k nočnej lampe a snažil sa zaspať. Vo chvíli keď sa v izbe zotmelo a uložil som sa pohodlne do postele, ovládol ma neistý pocit. Vždy ma otec viedol k podnikaniu a obchodu. Čo ak ho sklamem? Čo ak ma nebude mať rád? V tú noc sa mi nespalo dobre.
Na druhý deň, v krásnu letnú nedeľu dopoludnia ma otec naučil, ako sa vkladá do fotoaparátu film. Vysvetlil mi základné funkcie, aby som dokázal niečo odfotiť. Poobede naše kroky smerovali do neďalekého parku. Dá sa povedať, že to bolo ocovo najobľubenejšie miesto. Chodil tam prqvidelne po dlhšej pracovnej ceste. Vedel tam nabrať silu a oddýchnuť si. Prvá fotka, ktorú som kedy odfotil, bol môj otec sediaci na lavičke. Na jeho úsmev nikdy nezabudnem. Ako by mi ním chcel povedať, že je len na mne akú cestu si zvolím. Či obchodníka, alebo fotografa. Vtedy som zabudol na všetky nezmyselné otázky, ktoré mi nedali noc pred tým spať. Bol šťastný z toho, keď videl šťastného mňa. Odfotili sme ešte pár záberov a pobrali sa späť domov. Bol to úžasný deň.
To kreslo mi ale stále nedá pokoj. Musím sa trocha zavrtieť a opäť nájsť správnu pozíciu. Je to na nervy. Dôvod, prečo na ňom stále hľadám akýsi zlatý stred, vám čoskoro prezradím.
O pár rokov neskôr sa zo mňa stal obchodník vo firme, kde pracoval aj otec. Na fotoaparát sa zabudlo a ja som si s otcom nebol taký blízky ako vtedy. Oženil som sa, založil rodinu a stále cestoval ako otec. S rodinou sme zdedili starý zrub hlboko v alpách po starých rodičoch mojej ženy. To bol môj park. Tam som vedel vypnúť a relaxovať po náročných cestách. Pár krát sme sa museli kvôli práci sťahovať. Nepotrebné haraburdy sme skladovali v tu, v zrube. Nedávno sa ku mne doniesla smutná správa. Moj jediný a najlepší otec, opustil tento svet.
Pred niekoľkými dňami sa uskutočnil pohreb. Zišli sa na ňom takmer všetci zamestnanci firmy. Poniektorí kvôli tomu odložili svoje najdôležitejšie stretnutia. Úprimne, nečakal som to. Váčšina z nich sú do svojej práce zažraní. Otec bol pre nich ale akýmsi vzorom. Stíhal všetko. Prácu aj svojho malého syna. Veľa ľudí ho obdivovalo a musím povedať, že aj závidelo.
Keď som včera navštívil jeho byt, teda svoj starý domov, spomenul som si aké krásne detstvo som prežil. Vošiel som do jeho pracovne. Nič sa nezmenilo. Akurát modré tapety trocha vybledli. S manželkou sme sa rozhodli, že nábytok a celkovo byt poskytneme do prenájmu. Z bytu som si zobral len otcove osobné veci, pár krabíc z detskej izby a kreslo, na ktorom asi už dlho sedieť nevydržím.
Ešte v ten deň som to všetko odviezol do zrubu a začal som triediť. Najprv otcove veci, potom krabice z mojej bývalej izby. Spomínate si, ako som opisoval ten fotoaparát? Hádajte čo som v krabici našiel. Myslím, že hádate správne. Môj Zenit-E. Ako som ho chytil do rúk, poťažkal si ho a snažil sa pretočiť kolieskom na navíjanie filmu, fotoaparát ostal zaseknutý. Vtedy mi to došlo! Film, ktorý som fotil ako malý chlapec, nebol nikdy vyvolaný. V zápätí som zbehol dolu po schodoch von zo zrubu a utekal k autu. Hľadal som čo najbližší onchod, kde by mi mohli vyvolať film. Po troch hodinách blúdenia autom po meste som jeden našiel. Film mi do hodiny vyvolali. Pani predavačka sa ale netvárila veľmi nadšene. Povedala mi, že sa nepodarilo zachrániť ani jednu fotku. Film stál príliš dlho v teplom prostredí. No potom z jej úst vyšlo slovíčko ale. Tvrdila, že ak ešte chvíľu počkám, s jednou by mohli ešte čosi urobiť. Ukázala na pohodlnú sedačku, že nech počkám. V napätí som čakal približne pol hodinu, stihol som prečítať zopár časopisov, ktoré ležali na konferenčnom stolíku pred sedačkou. Pani s veľkým úsmevom vošla zo zadnej časti obchodu za pult a podala mi fotku. Od samého dojatia som sa rozplakal. Pani za pultom nechápala, čo sa deje. Bez slova, so slzami v očiach a s úsmevom na tvári som zaplatil a odišiel späť do zrubu. Tu som si sadol do otcovho kresla plného kadejakých nepevných pružín.
Teraz v ruke držím zachránenú fotku a spomínam na tú krásnu nedeľu v parku, kedy som urobil svoju prvú a zároveň najcennejšiu fotografiu môjho života. Úsmev môjho otca mi bude do konca mojich dní pripomínať, že rozdávať šťastie iným, akýmkoľvek spôsobom, robí šťastnými aj nás. A teraz ak dovolíte, vstávam z kresla v nádeji, že nemám roztrhnuté nohavice a idem si k fotke kúpiť rám. Dovidenia.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár