---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Moje nohy bola každou sekundou ťažšie a ťažšie. Keby som nemal rukavice, spotené dlane by sa dávno pustili a ja by som padol do stredu ulice. Strážnikom by som utiekol, no zlomenú chrbticu som mať nechcel.
„Zalez, zalez, zalez, zalez...“ šepkal som namosúrene. Na tvári sa mi usadil spokojný výraz, keď stará pani konečne zahasila cigaretu, zavrela okno a zatiahla závesy. Vytiahol som sa na rímsu, z ktorej som visel, a okolo zatvoreného okna som prešiel k balkónu. Nehlučne som preliezol zábradlie, skrčil som sa a oprel sa chrbtom o stenu. Chvíľu som cez pootvorené okno načúval, no keď som sa presvedčil, že v byte nikto nie je, vytiahol som z vačku medenú pinzetu a dlhú kovovú paličku, ktorá bola na konci zahnutá. Prešiel som k balkónovým dverám, zasunul som do zámku pinzetu a na jeho okraj som zavesil háčik. Zatláčal a popúšťal som pinzetu, pričom som jemne točil háčikom, až kým sa neozvalo tiché cvaknutie a dvere sa neotvorili. Prekročil som prah a zatvoril som za sebou. Dvakrát som pohľadom prebehol miestnosť, než som sa konečne vystrel, stiahol si z hlavy kapucňu a z tváre masku.
„Tak, kde ťa máme?“ zašomral som a začal som si pohmkávať nejakú melódiu, keď som z puzdra na opasku vyťahoval kus papiera, na ktorom bola načrtnutá mapa domu. Spokojne som si prikývol, schoval som ju a prešiel som z obývačky do jedálne. Steny boli z bieleho mramoru, stôl bol kovový, so zlatým lemom. Jedna z lepších domácností z Vrchu. Podľa informátora nemal byť v dome nikto, z vlastných skúseností som sa však naučil, že informátorom nie je najlepší nápad dôverovať. Preto som postupoval potichu a pomaly, každý kút domu som dvakrát skontroloval, než som sa pohol ďalej. Cez jedáleň som sa dostal k spálni, ktorá mala zatvorené dvere. Neboli však zamknuté, len som jemne otočil kľučkou a otvorili sa.
Samozrejme! Na posteli ležal polonahý chlap, tvár mal zarytú do vankúša a spokojne chrápal.
Prekliate krysy, pomyslel som si a v hlave sa mi vynárali obrazy ľudí, s ktorými som sa o tomto byte bavil. Pokrčil som však plecami, natiahol si na hlavu masku a kapucňu, a prikrčene som okolo postele prešiel až k nočnému stolíku. Mal som šťastie, že tu bolo všetko z kameňa, drevo by ma dávno prezradilo vrzgotom. Na stolíku ležal revolver, balenie liekov, denník, pero, zopár mincí. Mince som po jednej vzal a každú si vložil do iného vačku, aby necinkali. Potom som opatrne zodvihol denník a vložil som si ho do vaku, ktorý som mal natesno prichytený na boku, aby sa nehompáľal. Záložka z denníku však zachytila pero a to sa pomaly skotúľalo zo stola. Keď dopadlo na zem, dávno som ležal pod posteľou, s tvárou pritlačenou o chlpatý koberec. Ozvalo sa vŕzganie a dlhý výdych, keď sa muž prebudil.
„Čo to...“ ozvalo sa hrubým hlasom, nasledovalo nejaké šuchotanie. Z postele sa zvesila ruka a zodvihla pero. Položila ho späť na stôl. O niekoľko sekúnd sa znova ozývalo chrápanie.
Tesne, prebleslo mi hlavou, keď som sa vysúval spod postele. Zodvihol som sa a pomalými krokmi som vyšiel von zo spálne. Zvyškom domu som prešiel rýchlejšie. Nesmeroval som však k balkónu, ktorým som vošiel – správny zlodej nikdy nepoužije jeden vchod dvakrát. Cez jedáleň som prešiel do kuchyne a otočil som kľukou na okne. Keď som ho otvoril, ovanul ma chladný vzduch opustených uličiek Blackwallu. Dve poschodia pod oknom bola malá záhradka, v ktorej rástli snehobiele huby a svetlozelené rastliny. Cez záhradu sa dalo dostať do úzkych ulíc, kam som smeroval. Vyliezol som von oknom, zavesil som sa na rímsu pod ním a jednou rukou som ho neohrabane zavrel. Nasal som nočný vzduch a začal som liezť dole. O pár sekúnd už som bol nohami na pevnej zemi, na hline moje topánky nevydávali vôbec žiaden zvuk. Svižným tempom som prešiel pomedzi byliny a zeleninu, vytiahol som v vrecka drôt a háčik, už-už som ich chcel strčiť do bránky, keď vtom som za sebou začul vrzgot. Pomaly som sa otočil, môj pohľad doľahol na okno prvého poschodia. Bolo otvorené, trčala z neho tvár pokrytá vráskami, na ktorej boli ledabolo posadené hrubé okuliare. Chvíľu trvalo, než staré oči rozoznali v tme prikrčenú postavu. Potom sa bezzubé ústa otvorili.
„Zlodej!“ rozľahlo sa ulicami Vrchu. „Zlodej! Chyťte ho! Vlámal sa nám do domu!“
Netrvalo dlho a za bránkou sa začal ozývať dupot nôh. O týždeň sa mala konať slávnostná ceremónia, pri ktorej sú zvolení noví Vedúci, takže v bohatších štvrtiach Blackwallu sa to policajnými hliadkami len tak hemžilo. Nemal som čas, babka stále vrieskala a kroky boli čoraz bližšie. Postavil som sa, zodvihol nohu a celou silou som namieril chodidlo tesne vedľa zámku na bráne. Tá sa s rachotom a rinčaním rozletela a ja som plnou rýchlosťou vybehol do úzkej uličky. Ramenom som odstrčil muža v tmavomodrej uniforme, ktorý akurát vyťahoval obušok, a rozbehol som sa smerom a hlavný ťah. Z postrannej uličky sa odrazu vynorila ďalšia hliadka, tak som musel vyskočiť, odraziť sa od tehlovej steny a preskočiť ponad policajtov. Za mnou sa ozýval krik, no ja som šprintoval ďalej. Na stenách okolo mňa poskakovalo svetlo manuálnych bateriek, keď sa ma polícia snažila zamerať.
Vybehol som na hlavnú ulicu Vrchu a ponad stánok s karamelovými jablkami som sa vrhol do kotúľu. Získal som pár stotín sekúnd, keďže policajti ho museli obehnúť. Zabočil som doľava, bežal som do protismeru, kľučkoval som pomedzi ľuďmi a dúfal som, že mi nikto nepodstrčí nohu. O niekoľko desiatok metrov som zahol doprava, smeroval som k domu, ktorý akurát rekonštruovali. Po drevenom rebríku som vyšplhal na prvé poschodie, po drevenej rímse som prekľučkoval na druhé, odkiaľ som preskočil na susedný dom, kde som sa zachytil o odkvap a vytiahol sa na strechu. Strop Vrchu bol asi tri metre nado mnou, nad ním už bola Vysočina.
„Nevieš kradnúť potichu?“ zvolal na mňa niekto z diaľky. Pozrel som smerom, odkiaľ hlas prichádzal.
„Dobre vieš, že babky sú najlepší ochranný systém,“ uškrnul som sa na Violet, ktorá stála na streche susedného domu.
Zasmiala sa, no potom sa zamračila a ukázala na ulicu pod nami. „Mali by sme ísť.“
Preskočil som cez strechy za ňou a poklusom sme sa rozbehli po streche. Krik za nami pomaly utíchal, keď vtom sa z ulice pred nami vynoril Strážca. Stroj, poháňaný elektrinou a ľudským mozgom, ktorý bol uložený železnej klietke, ktorá tvorila jeho hlavu. Strážcov navrhol pri založení Blackwallu popredný Albionský vedec, Theodore Sterling. Prvé Sterlingove prototypy boli poháňané elektrinou a parou, no boli pomalé a každú chvíľu sa vypínali. V priebehu niekoľkých rokov však našiel spôsob, ako kontrolovať ľudský mozog pomocou elektrických výbojov – teda, aspoň jeho pohybové časti. Výsledkom boli mechanické monštrá, trochu vyššie ako človek, ktoré mali vymeniteľné končatiny. Ten, ktorého sme stretli my s Violet, mal na jednej ruke meč, druhá mala podobu elektrickej tyče. Namiesto chodidiel mal oceľové pazúry, ktorými sa vyšplhal na strechu.
„Uhni!“ skríkla Violet a drgla do mňa ramenom, aby som do Strážcu nevrazil. Obehli sme ho a preskočili ponad úzku ulicu, na trochu nižšiu strechu. Netrvalo dlho a ozvalo sa tvrdé pristátie, keď Strážca urobil to isté.
„Musíme ísť ponad hlavnú!“ zahučal som smerom k Violet, tá prikývla a na sekundu spomalila, aby ma pustila pred seba. Zabočil som doľava a plnou rýchlosťou som sa odrazil od okraju strechy, s natiahnutými rukami som visel vo vzduchu nad hlavným ťahom. Drsný povrch rukavíc mi pomohol sa lepšie zachytiť na vrchu pouličnej lampy. Violet skočila okamžite za mnou a chytila ma za členky. Rozhojdal som sa a nechal Violet preskočiť na druhú stranu ulice, kde pristála na balkóne. Preskočil som za ňou, ona ma chytila za zápästia a pomohla mi vydriapať sa hore. Dvere balkónu boli otvorené, tak sme nimi prebehli, bleskovou rýchlosťou sme sa dostali cez obývačku, jedáleň a spálňu, kde náš beh zobudil manželský pár. Nechali sme za sebou pár rozhorčených výkrikov, keď sme vyskočili z okna na druhej strane budovy. Dopadli sme do podobnej záhradky, v akej začal môj útek, preliezli sme plot a rozbehli sa spletitými uličkami. Pred nami sa ulica končila dierou v stene, do ktorej sa každý piatok hádzali odpadky. Bola sobota ráno.
„Dovnútra!“ zvolala na mňa Violet a sama sa hlavou napred vrhla do diery. Ja som na sekundu zaváhal, no keď som zbadal Strážcu, ktorý akurát zo strechy dopadal do záhradky, z ktorej sme utiekli, stratil som všetky obavy a nohami napred som sa aj ja hodil do odpadovej šachty. Nasledoval dlhý pád, pri ktorom sa mi poriadne ošúchal chrbát. O chvíľu som dopadol do páchnucej hromady odpadkov. Keď som sa snažil nohami oprieť o niečo pevné, aby som vyliezol, ozvalo sa zapišťanie.
„Nekop do mňa!“ „Prepáč,“ zaškeril som sa a pomohol som Violet vyliezť na vrch špinavej hromady.
„Čo to bol za nápad, vrhať sa hlavou dopredu?!“
„Rýchly a účinný,“ odfrkla a mykla plecom. Potom sa však zasmiala, veselo pohodila vlasmi a skotúľala sa na pevnú zem. Nasledoval som jej príklad.
Violet mi už rok pomáhala v teréne. Narozdiel odo mňa však nebola zamestnaná – keď som ju nepotreboval, robila si svoje, hlavne dávala pozor na obyvateľov Podzemia. Keď som však zavolal, vždy bola pripravená ísť do ulíc a vyťahovať ma zo šlamastík – niežeby to bolo často.
„Moja čiastka?“ pozrela na mňa, keď sme sa obaja oprášili od špiny. Vytiahol som z vačku všetky mince, ktoré som v tú noc pozbieral – nebolo ich veľa, no nebol to ani veľký záťah.
„Vieš,“ začal som, tak ako po každej akcií. „naozaj by si sa možno Malika mala spýtať, či by ťa nezamestnal,“ hovoril som opatrne, keď som si všimol Violetin podráždený výraz. „Chápeš, mohli by sme pracovať spolu na celých akciách, všetko by prebiehalo oveľa hladšie.“
„Dobre vieš,“ zavrčala, zastavila ma a pristúpila ku mne bližšie. „že nemám rada, keď mi niekto skáče po hlave.“
„Malik mi neskáče po hlave,“ zašepkal som, pretože Violet bola príliš blízko na to, aby som sa unúval hovoriť nahlas.
„Hej? A čo ak sa ti nejaká akcia nepodarí?“ nadvihla obočie. „Čo ak ťa chytia? Myslíš, že Malik ti pribehne na pomoc? S celou armádou zlodejov?“
„A čo ak chytia teba?“
„Ja pracujem sama! Takže si dávam väčší pozor.“
„Malik sa o nás stará,“ namietol som, aj keď som vedel, že to z veľkej časti nie je pravda.
„Malik,“ sykla Violet a priblížila sa ešte o niekoľko centimetrov. „sa stará len sám o seba. Je zalezený v najtemnejších rohoch Trhu, leští si tam zlaté sošky, obzerá ukradnuté obrazy a dvíha si ego.“
Chcel som niečo namietnuť, no Violet mala pravdu. Vodca zlodejského cechu Blackwallu, Malik, bol egoistické prasa. Nedával to však veľmi najavo.
„Zajtra pôjdem pozrieť Eda,“ ustúpil som o krok dozadu a uvoľnil som napätie, ktoré medzi nami bolo. „Pridáš sa?“
„Uvidím,“ prikývla Violet. „Už musím ísť. Rada som ťa videla. Mali by sme...mali by sme si to niekedy zopakovať,“ uškrnula sa po chvíli.
„To rozhodne,“ pousmial som sa a počúval som, ako rýchlo mi bilo srdce, keď sme sa každý vybrali svojou cestou. Violet. Niečo na nej bolo. Poznali sme sa dlho, dalo by sa povedať, že to bola moja najlepšia kamarátka z detstva. Obaja sme však vyrástli. Dospeli. Violet bola ako ohnivá búrka – miešalo sa v nej všetko, čo sa na svete dalo nájsť. Pohybovala sa plynule a elegantne, no zároveň pôsobila tvrdo a nekompromisne. Bola verná a milá, ale vedela aj vybuchnúť a neodpúšťať. Mala málo priateľov, nikto na nej však nevidel osamelosť. Nikto okrem mňa. Violet nebola tým typom človeka, ktorý by k sebe púšťal cudzincov. Ľudia sa museli dostať cez jej tvrdú, ostnatú škrupinu, aby ju poriadne spoznali, a len veľmi málo jedincov na to malo nervy. Vedel som, že jej dôvera je to najvzácnejšie, čo mám.
Zo skládky to na Trh bolo len cez zopár ulíc. Keď som prechádzal tmavými, opustenými chodbami Stredu, spomínal som na víkendové rána, ktoré sme tam s Edwinom a rodičmi trávili. Všetky tie miesta som mal živo uložené v hlave, vždy pôsobili farebnejšie a veselšie, než naozaj vyzerali. Všetko bolo pochované pod vrstvou prachu, niektoré obchody boli dokonca vypálené. Nevyzeralo to tam však ani zďaleka tak zle, ako v Podzemí. Jediný človek, ktorý sa pohyboval medzi poschodiami, bola Violet. Nechápal som, ako to dokázala. Podzemie bolo peklom Blackwallu. Tiché, mŕtve, no zároveň nespútané a zúrivé.
Keď som prišiel na začiatok Trhu, stiahol som si kapucňu a masku. Nikde nebolo ani živej duše, cítil som však na sebe množstvo očí. Všetci vedeli, že keď na Trh prišiel niekto v oblečení čiernom ako noc, s kapucňou a maskou, musel to byť jeden z nich. Stále si však zachovávali ostražitosť. Prešiel som skoro celým Trhom, než som sa dostal k starému obchodu s oblečením. Bol to jeden z tých, ktoré mali na Trhu stále miesto, bol priestranný, bohatý a trvalo naozaj dlho, než sa bezdomovcom podarilo odtiaľ majiteľov vyhnať. Štyrikrát som zaklopal na masívne drevené dvere. Chvíľu trvalo, než sa spoza nich ozval hrubý hlas.
„Heslo.“
„Albion,“ zašepkal som smerom ku škáre, ktorá na dverách bola. Ozvalo sa vŕzganie a drevený masív sa otvoril. Za ním stál mohutný, plešatý chlapík v príliš malom saku. Na spánku mal škaredú jazvu a hlavu mu zakrývala plochá čiapka.
„Vitaj,“ potľapkal ma po pleci a zabuchol za mnou dvere. Vstúpil som do obchodu, ktorý bol prerobený na univerzálnu miestnosť cechu. V strede bol dlhý stôl, okolo ktorého sedelo zopár ľudí. Každý si hľadel svoje, napchával sa, rátal mince, brúsil nože. Za vrchom stolu sedel muž tmavšej pleti, ktorý mal cez jedno okolo dlhú jazvu. Poškodené oko bolo ružovo-biele, dávno nevidelo svet.
„Logan!“ usmial sa a odhalil niekoľko zlatých zubov. „Poď, poď! Tak čo, ako dopadla akcia?“
Bez slova som pristúpil ku stolu a vytiahol som z vaku denník. Malik ho otvoril, pomaly listoval stránkami, zatiaľ čo na tvári sa mu rozťahoval čoraz širší úsmev.
„Je tu všetko,“ povedal po chvíli. „Zoznamy dodávok, časy príchodov a odchodov, mená stráží, úplne všetko! Chlapče, tento denník znamená veľký posun!“
„Čo to vlastne je?“ posadil som sa vedľa Malika a zložil som si masku na stôl.
„O tri dni má priletieť do Vysočiny vzducholoď,“ vysvetľoval Malik, zatiaľ čo sa stále hrabal v zápisníku. „Jedlo, zbrane, oblečenie – no to hlavné sa povezie mimo nákladného priestoru. Korunovačné žezlo Vedúcich! Chápeš, keďže tu máme za chvíľu voľby, a posledná korunovácia bola v Slumhelme, museli to sem nejako dopraviť. A my sa toho žezla zmocníme!“ tlesol rukami. „Vieš si predstaviť, koľko nám taká vecička vynesie na čiernom trhu?!“
„A tým my myslíš...?“
„Teba, pochopiteľne!“
„Ja mám ukradnúť žezlo? Malik, nevyžaduje taká akcia aspoň tým zlodejov?“
„Ale choď,“ odfrkol si. „Už si toho ukradol naozaj veľa, verím v teba. Jedine že...“
„Čo?“
„Máme tu ešte jednu prácu, ktorú by si mohol zobrať namiesto tejto.“
„Akú?“ nadvihol som obočie a oprel som sa lakťami o stôl.
„Jeden obchodník z Vysočiny, ktorý nám dal zlé informácie ohľadom jednej akcie, sa vyhráža, že nás odhalí Vedúcim. Bolo by ho treba...“ Malik sa zaškeril a prešiel si palcom po krku. „Veď chápeš.“
„Nie, Malik!“ pokrútil som rázne hlavou. „Dobre vieš, že zabíjať nebudem!“
„Dobre, dobre,“ zodvihol v obrannom geste ruky, no tváril sa nespokojne. „Marty!“ zavolal cez miestnosť a z postranných dverí sa vynoril dobre stavaný ryšavý muž, v rovnakej čiernej kombinéze, akú som mal ja. Marty Chamberlain.
„Hm?“ kývol Malikovi a keď okolo mňa prechádzal, nepriateľsky zavrčal. Marty bol výrastok z Podzemia, jedno z mála deciek, ktoré sa tam dole dožili dospelosti. Bolo známe, že nemal problém zašpiniť si ruky, či dokonca si zabíjanie užíval.
„Počkaj na mňa v kancelárií, mám pre teba robotu.“
Marty prikývol a odišiel. Malik sa otočil na mňa, v očiach mal niečo nečitateľné.
„Čo je?“ zamračil som sa.
„V utorok priletí tá vzducholoď,“ povedal, klopkajúc prstami po stole. Po chvíli mi podal denník, ktorý som akurát ukradol. „Mali by tu byť všetky detaily. Najneskôr v stredu ráno chcem to žezlo v ruke. Chápeš?“
„Ako inak...“
„Chápeš?!“
„Áno, áno,“ zahundral som, zodvihol som sa a bez slova som prešiel k priestorom, ktoré predtým slúžili ako skúšobné kabínky pre zákazníkov obchodu. V čísle 7 bol kufrík, v ktorom som mal civilné oblečenie. Denník som položil na lavicu, sadol som si a začal som si vyzúvať topánky. Myšlienky mi začali blúdiť kade-tade. Pre Malika som pracoval asi najdlhšie zo všetkých. Bol som jediný, kto na akciách odmietal používať násilie. Ostatní sa vypracovali, zarobili si na živobytie, a odišli. Do armády, stali sa z nich žoldnieri, alebo začali kradnúť na vlastnú päsť. Ostatných, ktorí odmietali vraždiť, Malik z cechu vyhodil. Potom sa o nich postarali ľudia ako Chamberlain. Aby som neskončil rovnako, musel som sa vypracovať na jedného z najlepších zlodejov v meste. Stále som bol však hlboko pod tými, ktorí sa rozhodli namočiť si ruky do krvi.
„Pohni!“ ozvalo sa namosúrene spoza dverí kabínky. Nejaký iný zlodej. Špičkou bosej nohy som kopol do dverí a zrýchlil som proces obliekania. Keď som si batoh s čiernym kostýmom prehodil cez plece a v nohaviciach, bielej košeli a hnedej veste som vyšiel z kabínky, stále som mal hlavu v oblakoch. Bez slova som prešiel okolo Malika, ktorý sa akurát bavil s Martym. Zamieril som do bývalého skladu, kde bolo kamenné schodisko, ktoré viedlo k ľahkým dreveným dverám. Keď som sa vyštveral hore a dvere som otvoril, ocitol som sa v rovnakej miestnosti, v akej som bol aj predtým – táto mala však podlahu z mramoru, steny z nejakého tmavého kameňa, všetko bolo čisté a voňavé. Bola naplnená drahým oblečením a bohatými ľuďmi. Vyšiel som z vchodu pre zamestnancov. Jediný v obchode, kto nevyzeral ako úplný snob, bol pokladník – starší pán s hrubými okuliarmi, ktorý pod voľnou čiernou košeľou skrýval vypálenú značku zlodejského cechu.
„Maj sa, Darius,“ potľapkal som ho po pleci, keď som prechádzal okolo pokladne. Vrúcne sa na mňa usmial a kývol mi. Prekľučkoval som pomedzi zbohatlíkov a ramenom som otvoril dvere. Za nimi ma oslnilo jasné svetlo Vrchu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár