Zuby

Ja osobne som nikdy nemal strach zo zubára. No, iba raz keď som ako 10 ročný sedel v tom nechutnom kresle a pani zubárka mi nemohla vytrhnúť môj krásny zub. A tak povedala: "musím sa zaprieť". Dvoma rukami mi ťahala ten sprostý zub a jednou nohou sa zapierala o kreslo.
Ale nejde o to.Dovŕšil som 15 rok svojho riedenia vzduchu na tejto planéte a neviem sa rozhodnúť či mám zmeniť zubára. U mojej doterajšej zubárky som vždy, aj keď som bol objednaný, čakal minimálne hodinu, kým ma zobrala na rad.A nielen ja. Celá čakáreň nadávala, vyhrážala sa, že keď výnde spoza tých dverí ... Cenzúra... Tak po dobrej hodine som bol na rade.Vošiel som dnu, ľahol do kresla, urobil Á. Ako inak , zazvonil telefón. Asistentka ho zdvihla. A druhá zubárka ktorá sa mi špárala v zuboch musela prestať, lebo jej chcela povedať niečo veľmi dôležité. Možno som tam sedel v tom kresle 3 minúty kým sa konečne dohodla, no mne to pripadalo ako večnosť. Naraz ten telefón konečne zložila, pozrela sa na svoju kolegiňu, tá jej úsmev opätovala a milým hláskom prehovorila: neprerezaný.(alebo niečo v tom zmysle). A vytiahla mi tie tyče z úst.Chcel som povedať nejakú ironickú poznámku ale to som mal už vatu napchanú medzi zubami. Tak som z mojimi vydenzifikovanými ústami musel ticho opustiť miestnosť. No ešte som začul: To je iba toľko? To si stihneme dať ešte jednú kávu. Ja som bol z toho ešte dobrých 10 minút celý mimo kým som sa konečne uvedomil.
Raz keď som tam prišiel asi pol hodiny po terníne, nič si nevšimla, a pokojne mi robila prehliadku.No ja som až taký pokojný nebol. Je hrozme zaujímavé čo dokázala robiť s očami a čelom keď mi čumela do zubov.Ja debil som to nevydržal, začal som sa smiať a nemohol som to zadržať.Jednoducho záchvat smiechu.Tak ma ani nedopozerala a poslala preč.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu