ak vám je ľúto mňa
vtedy, keď kráčam domov
z omše uprostred týždňa,
v mikine KISS
a púšťam si zo starej
MP3ojky Dimmu Borgir.
Nie je mi ľúto,
ak vám je ľúto mňa
vtedy, keď čítam Baudelairea
a následne píšem básne
o (ne)skutočnej láske,
ktorú som (podľa vás
možno ani ne)prežil.
Nie je mi ľúto,
ak vám je ľúto mňa
vtedy, keď počúvam Sepulturu
a o pár minút sadám
za klavír, aby som hral a spieval
len tak pre seba
niečo od Jara Filipa.
Nie je mi ľúto,
ak vám je ľúto mňa
vtedy, keď sám sa necítim
ani ako pozér
ani ako básnik
ani ako hudobník.
Ani ako človek.
…
Nikto z vás si nevymenil
so mnou topánky ani na okamih.
Nekážem vodu. Nepijem víno.
Nekážem. Pijem, čo je otvorené.
Tak isto ako všetci,
zažil som mnoho rán.
A som len vo svojom
hlasnom ale úprimnom
tichu vďačný Bohu,
Láske i sebe
a sčasti asi i vám,
za to, že nikdy nebolo
ráno ako ráno
ani rana ako rana.
(Max Six - Čierno-biela dúha)
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár