Rodíme sa
do objektívnej nudy
rutinných úkonov
a existencií.
Sudičky nám delia
na plastových tanieroch
do vienka dary
zo secondhandov
a zvú nás do sveta
aby sme poslušne
aportovali ich zvrátené sny
namiesto vlastných bláznovstiev.
II.
Žijeme
vo svete, kde človek človeku
je vlkom.
S rastúcou kopou
ubúda každému
zo štedrosti, šťastia, života…
S rastúcim pupkom
rastie i hlad a presvedčenie,
že sme pupkom sveta…
Rituálne vraždíme
ľudskú dôstojnosť
na počkanie...
…
Zmyslom môjho
bytia ostáva
jediné:
Nebáť sa naslepo vystreliť
z revolveru subjektivity
guľku, ktorá môže spraviť
dieru do sveta.
A nestarať sa o to, že nemusí!
Ariadne už totiž nezvýšili žiadne
niti.
Každý z nás musí hľadať svoju cestu
sám.
Veď iba na nás je, či za nami ostanú stopy.
Stopy, ktoré spravia svet krajším.
Stopy, ktoré nezahladí piesok času.
Stopy, popri ktorých budú radi kráčať
i ľudia, oplývajúci ľudskosťou.
Cestu som našiel,
či správnu, či nie,
moju…
S vďačnosťou po nej
tancujem životom
bosý,
nech intenzívnejšie
prežívam
každý kameň,
tŕň
i steblo mäkkej trávy.
Píšem,
spievam,
maľujem
si svet tak,
ako ho vidím
(asi) iba ja.
A možno to tu ani nepatrí,
ale dúfam, že stretnem
na niektorom rázcestí chvíľ
i Baričáka s Martonom
a dám si s nimi pivo
ešte na tomto svete.
Ale nemusím…
III.
Zomierame.
Každú sekundu
niekde
niekto z nás.
Drevená kaverna
nezvláda odolať
frontu
červov.
Ale Boh nám privolil
nechať časť duše
svetu
na osoh.
Tak prečo to nevyužiť?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár