Malá úvažôčka.

Až teraz si uvedomujem, že žiť v tejto dobe je ťažké. Všetko je tu iné, narozdiel od doby kde žili naši rodičia, starý rodičia... Deti, och, dá sa to ešte nazvať deťmi? Jedenásť ročné dievčatá sa správajú, ako tridsať-ročné dámy. Snažia sa dospieť napriek tomu, že ani nevedia, čo je to dospelosť. Celé detstvo premrhajú behaním po vonku oblečené ako prímadony, s kabelkami od Prady za ktoré ich rodičia vysolili viac ako za kuchynskú linku. Je to nutné? Je nutné premrhať najkrajšie roky svojho živote len preto, aby ste boli "IN"? Veď čo je krajšie ako tie detské časy, detská predstavivosť, behanie po sídlisku v najstarších teplákoch, hranie sa v piesku, slepá baba, STOP zem, tie detské hry, ktoré by malo okúsiť každé dieťa. Ten pocit, že na nič nemusíte myslieť, žijete len pre dnešok a sústredíte sa len na to, čo je a nie na to, čo bude. Nestaráte sa, čo si o vás pomyslia, keď sa vonku objavíte v roztrhaných veciach. Ách, spomienky na to všetko sú vzácnejšie ako čokoľvek. No, posuňme sa ďalej. Spýtam sa rovno. O čom rozmýšľajú DNEŠNÉ trinásť-ročné dievčatá? O chlapcoch. Ako inak. Na nič iné nemyslia, len na to, ako na chlapca zapôsobia. Všetko to, čo by mohli zažiť zapredajú za sklamanú lásku. Za trápenie a plakanie do vankúša. Za zlomené srdce. Majú nekonečné možnosti ako tráviť čas v posledných rokoch detstva a premárnia to zúfaním nad niekým, kto za to nestojí. Občas si pripadám, že sem ani nepatrím. Nemyslím si, že je normálne robiť tie veci, ktoré som už spomenula. Možno sa správam ako dieťa. Možno si predstavujem skrytých škriatkov, lesné víly a stratené pirátske lode. Ale som to ja. Nie niekto iný. Často mi hovoria, že bláznim a že sa správam až moc detsky. Mne to nevadí. Sú ľudia ako ja. Nevysmievajú sa mi za to, chápu ma. Možno je ich málo. Možno nie. Ja verím, že nie. A že po prečítaní tohto sa k nám pridáš. A budeš tak isto žiť len pre dnešok a nebudeš sa zamýšľať nad budúcnosťou.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu