Mám isté obavy. Mám obavy, že výsledky, ktoré majú prísť až z česka nebudú také, aké si predstavujem. Ale snažím sa veriť. Snažím sa veriť zo všetkých síl, ale isté pochybnosti a obavy nosím so sebou stále. Snažím sa byť optimista, snažím sa proti nemu bojovať. A budem bojovať až dokým ho nezničím. Až dokým nezhorí v najhlbšom pekle.
No zažívam aj isté radosti. Začína sa školský rok. Je pravda, že ho budem tráviť doma. Prvý polrok naisto. Tak veľmi som bojovala za našu slovenčinárku a v konečnom dôsledku si ani neužijem jej hodiny. Každopádne sa teším, že sa už doma nudiť nebudem. Budem sa môcť učiť, vzdelaváť a nasávať informácie do môjho zatiaľ nie veľmi inteligentného mozgu. Ale veď práve preto sa učíme, aby sme zmúdreli.
Starosti. Bojím sa. Možno to bude znieť sebecky alebo bojím sa o seba. Bojím sa, že táto zákerná choroba mi v živote narobí veľký rozruch a že to už nikdy nebude také ako kedysi. Bojím sa, že maminka bude musieť obetovať veľa kvôli mne, kvôli operácií a pobytu v nemocnici, kvôli rehabilitáciám a kvôli môjmu zdraviu. Áno, zdravie je dôležité, ale...aj tak mám z toho všetkého zlý pocit. Nikdy som nemala vážnejšiu chorobu ako chrípku. Ale zrazu...BUM! Príde to zrovna keď to nečakáš.
PS : Staré, ale pravdivé heslo. Nádej zomiera posledná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár