Svitanie. Družina pána Muta odchádza. Chlapi sú ponurej nálady, pripravujú kone na jazdu. Všetci mlčia, vedia, že majú pred sebou ťažkú úlohu. Keď už je všetko pripravené nastáva lúčenie s veliteľom. „ Chlapi držte sa plánu a keď všetko pôjde tak ako ma o pár dni sa vidíme doma. Potom vás pozývam na jedno veľké“, povedal veliteľ a zakrivil ústa do podoby úsmevu ako mu to len jeho momentálna nálada dovoľovala. „ Neboj sa nesklameme ťa. Nech už to máme za sebou. Poďme chlapi“, povedal jeden z nich. Vysadli kone a vydali sa svojou cestou. Veľa šťastia kamaráti, Boh vás chráň ak sa už neuvidíme... pomyslel si veliteľ a šiel naspäť do izby. Keď si pobalil svoje veci a obliekol sa do dlhého plášťa s kapucňou išiel sa pozrieť za pánom Mutom. Potichu zaklopal a otvoril dvere vošiel dnu a uvidel svojho panovníka ležať nehybne na posteli. Nevnímal prítomnosť veliteľa svojej ochranky. Veliteľ k nemu pomaly podišiel a povedal: „ Pane je čas ísť, prosím oblečte si toto“ a podal mu taký istý plášť aký má on. Pán Muto potočil a bezduchým výrazom v tvári sa díval na veliteľa. „ Pane musíme sa vydať na cestu prosím oblečte si to, vaša pani už na vás čaká...“ po týchto slovách sa výraz tváre pána Muta zmenil. Ako keby mu v hlave začalo prúdiť priveľa myšlienok. Postavil sa dal si plášť a spoločne vyrazili...
Na ceste nebolo veľa ľudí a sám veliteľ sa snažil vyhýbať akémukoľvek človeku. Keď opustili mesto kráčali po ceste smerom k hraničnému priechodu, ktorým prišli, až sa dostali k lesu, kde sa na chvíľu zastavili. Veliteľ podišiel k pánovi Mutovi poobzeral sa či naozaj v ich blízkosti nikto nie je a potichu povedal: „Teraz musíme zísť z cesty. Zoberie nám to síce viac času, ale je to rozhodne bezpečnejšie než ísť po verejnej ceste. Prosím poďte za mnou.“ Zišli z cesty a udržiavali si mierny odstup lesa, ktorý obklopoval cestu. Slnko príjemne hrialo a oni pomaly postupovali. Tráva bola ešte mokrá od rosia nádherne sa ligotala v slnených lúčoch. Veliteľ sa pravidelne obzeral či ich niekto nesleduje, ale nezbadal žiadne známky cudzej prítomnosti. Vyzerá to tak, že na náš plán naleteli. Dúfam, že sa predsa len v zdravý dostaneme domov. Musíme sa ponáhľať. Treba ísť rýchlo, rýchlejšie ako teraz ak má plán fungovať. Takéto myšlienky behali hlavou veliteľa. A samovoľne pridal do kroku. Keď si to uvedomil obzrel sa ako ďaleko zanechal pána Muta ten avšak stál hneď za ním. Zdalo sa, že pán Muto predsa len nie je duchom neprítomný. Ako keby jeho podvedomie mu kázalo, že má ísť tak ako jeho veliteľ. S týmto poznatkom nasadil veliteľ veľmi rýchle tempo a jemne sa usmieval v tvári. Keď už slnko vystúpilo vyššie aj les, od ktorého si udržovali odstup pomaly začal rednúť. Zdá sa, že už sme neďaleko hraníc a za chvíľu, chcem nechcem, musíme vyjsť opäť na cestu, pomyslel si veliteľ. V diaľke už bolo vidieť tú malú pevnosť ktorou sem vchádzali a veliteľa čoraz viac a viac trápilo ako sa cez hranice dostanú. Odpoveď na jeho trápenie však prišlo skôr ako čakal. Ako sa zdalo tak ľudia opäť mohli voľne prechádzať medzi panstvami. Aj keď veliteľ nevedel prečo to tak je veľmi ho to potešilo. Už boli len krôčik od domova. Ako tak prechádzali pevnosťou všimol si veliteľ, že z pôvodnej stráže čo tu bola tu už neostal nikto ako keby bola pevnosť prázdna. Ostatní ľudia tomu nevenovali veľkú pozornosť, boli šťastní, že tu nemusia strácať čas. Veliteľ pomaly chytil meč pána Muta pod plášťom a spomalil krok. Keď už bol pri druhej bráne tejto pevnosti zrazu vybehol muž v čiernom z pevnosti s vytaseným mečom a chystal sa šikmo seknúť pána Muta po chrbte. Veliteľ to zbadal a okamžite reagoval nemal čas ani len vytasiť meč. Skočil do pána Muta čím ho zvalil a sám vbehol do rany určenej pánovi Mutovi. Sek. Veliteľ spadol vedľa pána Muta. Snažil sa rýchlo postaviť ale cítil ako mu z ľavej ruky uniká teplo. „Ty hlupák chceš odvrátiť neodvrátiteľné“ povedal so smiechom v hlas muž v čiernom a švihol mečom aby z neho striasol veliteľovu krv. „Tak a teraz k tebe Muto“ povedal. Zrazu dav ľudí, ktorí toto všetko videli a ostali stáť ako z kameňa, sa začali dávať do pohybu. Meno Muto zrazu začalo vyslovovať čoraz viac a viac ľudí. Keď to muž v čiernom zbadal rýchlo podišiel k ležiacemu Mutovi a chystal sa na priamy sek. Ako sa napriahol zasiahla jeho hruď paradajka, ktorú nasledovalo rozličné ovocie a zelenia sprevádzane pokrikmi a nadávkami sedliakov, ktorí bránili svojho panovníka. Veliteľ to všetko v rámci svojich možnosti pozoroval a bol šťastný, že nie len on je mu takto oddaný. Potom sa mu zahmlilo pred očami a upadol do bezvedomia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár