a kľukatím sa, hrbím od všetkého hnusu
ktorý v sebe cítim a vzduchu ktorý dýcham
ako opitý slepec, čo nevie trafiť k autobusu.
Keď moja chladná ruka pod krk chytí ma
a na líci sa mi dych zráža zmrazený
zisťujem aká divnovlhká zakrivená zima
dokáže sa so mnou plaziť po zemi.
Holé miestnosti majú privysoké steny
a čo malo zostať čisté, hnije od kosti.
Pod vysokým stropom v chladnom osamení
dva protichodné hlasy riešia hlúposti.
Nevnímajúc chladno zbieram zbytky jasu
zo škár vyprahnutej vysušenej zeme
vdychujem ich drevo a prehnitú krásu
prehĺtajúc slová, čo zostanú nemé.
Všetok dych sa premieňa na ten sivý dym
a napĺňa priestor konkávneho skla
vnoreného hlboko do sveta krivých zím
a najjasnejším amalgámom potretého zrkadla.
A lúče v ktorých tančí vydymený prach
sú hlasom slnka čo vo vnútri je skrytý
a ozýva sa v nemých ozvenách
v centre toho sveta, v hĺbke konvexity.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár