Ona sedí na chladnej kamennej podlahe predsiene a díva sa do obrovského zrkadla s gýčovým rámom. Sedí a vedľa nej sedí otvorená fľaša kvalitného rumu. Jedného z najkvalitnejších, ktoré sa dajú zohnať v Európe. Pije rum a teší sa jeho chuti. Na chaldnej zemi na letné poludnie jej zaplavuje tá chuť cievy teplom a svetlom. Snobská pirátka. Sama sa diví prirovnaniu, ktoré si pre seba v tom momente vymyslela. Existuje vôbec niečo také? Piráti okrádajú snobské lode ale potrpia si na presne také veci, aké tam nájdu? Ani ona si nepotrpela. Pila rum tajne. Na poludnie, keď nikto nebol doma. A záležalo jej na teple a svetle. Nie na značke. V každom prípade sa jej prirovnanie k pirátke pozdáva. Cíti v ňom krátkodobý závan zdanlivej slobody. Nakoniec, aj v závane rumu cíti závan slobody. Takej slobody ako vo voľnom oblečení zo stopercentnej viskózy. Slnko nepresvieti na kožu a vietor na nej príjemne prefukuje. Voľnosť. Sloboda. Ale nie je to to isté.
Vrátim sa k nej. Sedí na zemi a z reproduktorov vo vedľajšej miestnosti jej hrá hudba. Zoznam skladieb od Beethovena nastavila na shuffle. Práve hrá Poco sostenuto siedmej symfónie. Sedí a díva sa na osobu uväznenú v zrkadle. Čím dlhšie sa díva, tým divnejší jej ten pohľad príde. Aj to, čo vidí. Vlastne vidí ten pohľad. Pohľad, ktorý by v skutočnosti nemala vidieť, lebo sa predsa díva ona. Ona je tá, čo má pohľad. Odraz v zrkadle predsa žiadnen pohľad mať nemôže. Nemôže sa dívať. Bolo by to akoby opustila svoje telo a dívala sa na to, ako sa díva do zrkadla. Ale vtedy by tiež nevidela pohľad. Dívala by sa predsa na svoje telo z inej časti miestnosti. Jej telo by sa nikam nedívalo,mohlo by to tak vyzerať, ale žiaden pohľad by tam nebol. Teda iba ak by sa medzičasom do zrkadla z jej tela pozeral niekto iný. To by už ale nebol jej pohľad, ale pohľad niekoho úplne iného, čo sa díva z jej tela. Tá predstava ju mierne znepokojovala. Ale nie až tak, ako by sa dalo očakávať. Vlastne jej prišla zvláštne známa.
Nikdy sa so svojím telom nevedela plne stotžniť. Boli chvíle, kedy jej prišlo vyslovene odporné. Odjakživa ho chcela mať čo najmenej. Čím menej vážila, tým sa cítila ľahšie. Voľnejšie... Slobodnejšie. Nevedela telo poriadne používať. Všetky jej pohyby mali v nestráženej chvíli akoby nesprávny výraz. Neraz si vo svojom tele pripadala trápne a groteskne a hanbila sa zaň. Nenávidela svoju tvár. Nebola vyslovene škaredá, ale prišla jej skôr cudzia, alebo zvláštnym spôsobom poškodená, chybná. Vlastne nedokázala prijať, že nejakú tvár musí mať. Tvár, ktorá sa nemení. Tvár, ktorá je vyslovene jej. Bola jej vadou. Niečím, čo bolo navyše. Niečím čo pôsobí vrcholne zavádzajúco. A všetky sociálne interakcie prebiehajú cez takého nepríjemného prostredníka. Vedela, že nie je jej tvár. Vedela, že nie je jej telo. Ale celý svet na ňu upiera oči, ktoré jej osobu spájajú s tvárou a telom, ktoré akosi nevie vnútorne prinútiť k tomu, aby s ňou korešpondovali. Cítila sa byť niečím úplne iným, než tým, na čo sa tak uprene dívala do zrkadla. Najviac ju desila tá fatálnosť s akou na ňu bola nalepená tá nálepka jej vlastnej tváre.
Je dôležité oboznámiť čitateľa s tým akú hudbu počúva románová postava? Je to to, čo sa čitateľ o človeku dozvedá najradšej? Alebo je len posadnutý vytváraním sebaobrazu na základe toho, čo číta, čo počúva, aké filmy pozerá, aký má názor na politickú situáciu, ktorá filozofia mu je blízka, ako sa oblieka, čo konzumuje, kam chodí v lete na prázdniny a akú značku sprchového gélu používa. A stotožňuje sa s tým všetkým a hovorí si: Toto som ja. A potom sa rozpráva s niekým iným a zisťuje aké veci počúva, číta, nosí a hovorí si: Toto je on. A ak tá osoba začne nosiť iné oblečenie a počúvať inú hudbu, povie si: On sa ale zmenil. A keď je teda čitateľ oboznámený s tým akú hudbu počúva postava je spokojný, lebo si dokáže o nej utvoriť obraz na základe predchodzej skúsenosti s tou ktorou hudbou a ľuďmi, ktorí ju počúvali.
Je teda dôležité oboznámiť čitateľa s tou hudbou? Je a nie je. Postava nie je skutočná a teda jej musíme vymyslieť všetky možné charakteristiky a atribúty uchopiteľné jazykom a pochopiteľné čitateľom, aby čitateľ mohol nadobudnúť z postavy žiadaný pocit. Aby mal čitateľ presnú predstavu o postave. Ale to nikdy nie je stopercentné, lebo to, čo postava počúva, aké oblečenie nosí, čo robí a ako reaguje v danej situácií dokonca aj čo si myslí môže v čitateľovi vyvolať úplne iný pocit než autor zamýšľal a môže teda vytvoriť úplne chybnú predstavu.
Teraz už ležala na zemi v presieni a dívala sa do stropu. Domom sa ozývala moonlight sonata. Prestali ju bolieť svaly, ktoré mala stŕpnuté od minulého behu do kopca. Alkohol pôsobil analgeticky aj na telo, aj na ňu samotnú. Bola zvukom klavíra, ktorý sa ozýval z reproduktora. Koľká nádhera. Stať sa na pár minút moonlight sonatou. Koľko smútku a utrpenia, aké pohnutie. Rum vyliečil bolesť a zostal len pátos. Ano. V tej chvíli bola oveľa viac Beethovenovou hudbou, než tou cudzou entitou uväznenou v zrkadle. Keď tá chvíľa pominula a sonata stíchla, pominula aj ona. Pominulo, to čím bola, kým hudba hrala.
Ale v jej živote bolo oveľa viac chvíľ, kedy Beethovenovou hudbou nebola a vtedy na nej dokonca nebolo nijak badateľné že sa kedy taká chvíľa odohrala alebo ešte odohrá. Prečo by teda mala Beethovenovu hudbu stotožňovať so svojou osobou? Nebola to ona.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
divinatoire
9. 10.októbra 2012 10:03
zaujimave
Napíš svoj komentár