Ja uz naozaj neviem, kam tento svet speje? Ved len cestou trvajucou necelych 10 minut je realne stretnut az 8 podiviinov a k zlocinu inklinujucim ludom. 10 minut tarbaveho behu v pote tvare. A to, podotykam, ze oblukom obchadzam tmave alebo pochybne ulicky. Dnes uz aby som vsade so sebou brala nie len kabelku, ale aj dyku ako svet. Iba na zastrasenie, pravdaze.

Alebo ozaj uz neviem. Tu sa uz clovek nemoze ani s pokojom v dusi pohybovat. Uz len treba nahodit rychly krok, byt v strehu, srdce ide vyskocit z hrude...Bola som natolko znechutena, ze to je zatazko i napisat. To aby som sa len so strachom v ociach a napatymi svalmi ponahlala ozlomkrky domov.

Taktiez otrasny je ten pocit, ktory ma neprestajne prepadava nie len po zotmeni, ze niekto je za mnou a uz, len-len na mna dosiahne. Nech sa zapieram akokolvek silno, nech si navravam, ze to je len moj vymysel, velka fantazia, no i tak sa musim otocit a presvedcit samu seba, ze je to len prelud mojej chorej mysle.

Musim sa otocit, zas a znova, musim ukojit svoju zvedavost a z casti strach, ze mozny vrah je nechutne blizko.

Ten pocit, ze niekto ta prenasleduje, je ochromujuci a lomcuje telom, co je vsak horsie- zastiera nie len zrak, ale i mysel. Kedy uz vitazia ochranne pudy nad rozumom, zivocisno v nas nad civilizovanostou. Sme zver... uboha a plna strachu, strasnych predstav a obav. Vlastne sme otrokmi nasej mysle, nasej fantazie, nasich myslienok...pretoze castokrat ten pocit, ze niekto pripraveny nam ublizit, je za nami; je omnoho horsi a zdrvujucejsi ako samotne vedomie,realita i istota, ze ten niekto, za nami naozaj je. Ubohe tvory...my, vazni vlastnych myslienok..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
hippiechick  21. 8. 2011 02:26
Poznám.
Napíš svoj komentár