Orbis pictus 2 (sci-fi/fantasy au mensrea) - Podivný prípad

Tma...

...tma...

...tma.

Ženská tvár.

Srdce mi pulzuje rýchlo... akoby s ním bolo všetko v poriadku... akoby malo rezonovať presne týmto spôsobom... to len moje vnímanie času je...

...tma...

...tma..

...tma.

"Ako chceš ujsť z klietky, keď si sa tam narodil a nevidíš mreže?", pýta sa hlas.
Rád by som odpovedal, že som slobodný. Sám tomu ale neverím.
"Nie je to možné. Nie je možné utiecť." odvetím.
Hlas pulzuje v súlade s mojim srdcom...
"Možno si iný... je čas sa prebudiť."

Zvoní budík. Zapína sa hudba. Vykotúľam sa z posteľe na zem a ihneď robím zhyby, kliky, drepy, cviky na ohybnosť. Zo zeme sa vyhodím na rovné a namierim si to do kúpelne. Sprcha si pamätá, akú vodu mám ráno rád a presne takú na mňa spustí.
Snažím sa sústrediť na povinnosti. Niečo ma však ruší. Umývam sa pod pazuchami... Na tú ruku si nikdy nezvyknem. Ani sa nezmierim s faktom, že moju skutočnú ruku mi ten zasraný caster dostal od tela. Medajla za udatnosť pri výkone služby mi to ťažko nahradí. DRCA je príliš tajný špás, aby som bol za hrdinu. SEALS neboli v tomto omnoho lepší, ale aspoň som mohol hovoriť o svojej práci... Ale napokon s kým?

Mám len prácu... čo iné? Toľko kúskov skladačky chýba.

Po vykonaní kompletnej hygieny a pohľadu do svojich nádherných ázijských očí, ktoré som zdedil po nevedno kom smerujem ku laptopu. Vyberám energickú tyčinku z šuflíka a dávam ju do úst organizmu, ktorý má laptop živiť energiou... Na toto si asi nikdy nezvyknem. Ani na to, že môj laptop raz za týždeň kadí. Je to ale lepšie ako staršie typy. Hovoria, že je to dobré pre životné prostredie, ale v každom počítačovom servise je aj xenovet... Proste nádhera.

Podľa správy niekto zabíja agentov a úradníkov. Evidentne nejaký caster. Kamery v okolí vždy vyradené. Výzor páchateľa neznámy. Žiadne biometrické údaje niesú dostupné. Čo je toto za prípad? Toto si zasluhovalo ešte dlhú analýzu, kým sa mi to malo dostať do mailu... Mobil crnká... crn... crn...

"Jop?"
"Máme akútny input na tvoj nový prípad."
"Počúvam..."
"No, poď radšej pozrieť."
"Kam?"
"Prijamo do centrály."
"Wtf?"
"Počul si. Majú tam mŕtveho..."
"Ok. Som na ceste."
Dal som si vytlačiť zložku... aj keď nebola bohvieako hrubá. Nasadol som do auta... Ten šporťák je jedna z lepších stránok tejto práce. Kto má šporťák ako služobné auto?

Oficiálne by casteri už nemali v tejto krajine vôbec existovať... Sprostosť. Sú vlastne dosť častí. Mnoho z nich sa presunulo mimo oficiality, ale raz to na nich proste príde a začnú sa znova hrať so zápalkami... Produkty ich práce sú všade. Našťastie väčšina populácie považuje myšlienku o casteroch ešte vždy existujúcich v našej krajine za divokú konšpiračnú teóriu. Vďaka slobodné médiá. Napriek tomu koluju pašované, castermi upravené drogy, zbrane, subverzívny vzdelávací materiál, rôzne iné predmety a samozrejme zasrané dictacasty, ktoré spravia z každého, čo vie prehrať holodisc Merlina na dobu určitú.

Zastavujem pred centrálou CIA a zahnem si to k nám. Ako tadeto mohol prejsť? Bezpečnostné dvere na bezpečnostné dvere... Bariéra proti telecasterom... vstavané obranné stanice... Kurva fix. Konečne prichádzam ku nádherným kovovým dverám s nádpisom Division for the regulation of caster activity. Dvere nemusím hľadať dlho... Keď sa dostanem pomedzi znepokojených agentov naskytne sa mi pohľad na telo. Nebyť odporného smradu a hrozivej grimasy bolesti na jeho tvári ani by som si netipol, že je mŕtvy... Muselo to bolieť.

Počítač je to jediné čo tu funguje. Na obrazovke bliká nádpis: "GIO".

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu