Meredith21: I died a little bit inside

Niekedy, keď rozmýšľam, napadne ma či je niekto ešte takto sám. Tak sám, že spoločnosť mu robia len štyri steny, cigarety a sem tam fľaša vína. Kde ste všetci? Bojovala som zato aby som sa mohla odsťahovať, chcela som žiť tam, kde je kopa super ľudí, kde mám čistý štít a kde ma niekto čaká. Moja najlepšia kamarátka tvrdí, že som otrasný človek alebo výborná kamarátka. To je fakt. Nechválim sa ale snažím sa. Dvíham mobil aj o tretej ráno, keď je treba. Držím vlasy. Upratujem lokál, ktorý sem tam niekto ogrcá, podávam vreckovky, idem von vždy, keď je rozchod a treba ho zapiť. Keď je sekera,neváham, vyrovnám. Snažím sa. Moje kamarátky sa snažia tiež. Sú skvelé a preto som som tak veľmi pri nich chcela ostať. Len prišlo niečo s čím som nerátala. Ostala som tu sama. Ja, byt, cigarety a ticho. Rozmýšľam, či nás je viac. Chodím po meste a pozorujem tie skupinky ľudí ako sedia pri stole a smejú sa. To kedy som naposledy ja tak sedela....Fú. Tá spomienka už vybledla. Za toto som bojovala? Aby som sedela sama a modlila sa nech si nepokazí notebook, lebo inak to bude už naozaj na skok z okna? Nevypínam ho. Ide nonstop. Vždy je niečo pustené. Aby tu nebolo tak ticho. Najhoršie je to, že príde nádej. U mňa v podobe, ako inak, chlapa. Už som nebola sama, bol tu. Skoro každý deň. Užívali sme leto, slnko, vodu, spáleniny od slnka, bolesti hlavy, keď sa náš pokec pri drinku, pretiahol do druhej rána. Človek si na dobré rýchlo zvyká. Nepripúšťam si ľudí moc k telu, bojím sa že ma opustia. Skoro až chronicky. Zaujímavé je, že čím viac odmietam sa s niekym zblížiť, tým je ten človek snaživejší. Potom povolím, nemám nervy zo železa a srdce z ľadu. A to zaujímavé na tom je, že čím snaživejšie sa ku mne človek chcel dostať, tým rýchlejšie ma dokáže opustiť. Raz mi jeden povedal: ,, Ty koza, ja som sa do teba zamiloval!" Ja som mu uverila. Ubehlo 24 hodín a už som ho nevidela. Neverím že nikdy, ale za to nikdy, by som bola radšej. Ďalší prípad bol už viac definitívny. Chalanisko toľko rozprával že ma ľúbi, že tomu verili už asi všetci. Škoda že on nie. Toho som už nestretla. Ale musím uznať, že radšej odísť z niekoho života rýchlo a natrvalo, ako pomaličky. Je to ako keby ste malíčkom narážali o roh postele, každý deň. Neuveriteľne to bolí a jediné čo sa stane je, že potom to už nebude ani cítiť.

Naozaj dúfam v jedno, že sa nikto práve teraz necíti tak sám ako ja. Dúfam, že každý ma pri sebe toho, koho chce. Keď sa stane že aj toho koho nechce, pomyslite si že niekedy, vám môže byť tak na hovno, že by ste pri sebe ocenili aj jeho.

Nikdy sa ani len v hlave nepýtajte,či môže byť niečo ešte viac zlé ako to, čo sa vám deje teraz. To čo nastane, keď túto otázku položíte, si neviete predstaviť ani v najhoršej nočnej more.

Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

I died a little bit inside

2 komenty k blogu

Horúce!