Ďalších desať rokov som každý jeden deň počúvala to isté a každé ráno vstávala s nádejou, že ďalší deň sa to už nezopakuje. Vždy sa to zopakovalo. A každým dňom to bolo horšie. Mama provokovala, otec hlúpo vybuchoval. V mojich očiach to boli tí najhlúpejší, najneohľaduplnejší a najúbohejší ľudia, akých som poznala. Nie je pekné tak vravieť o svojich rodičoch, ale chcem písať pravdu. Celé svoje detstvo som sa snažila byť iná. Nechcela som sa ani jednému z nich čo i len trochu podobať. Otca som sa bála a mama bola pre mňa len arogantná chudera. Mala som ich rada, akoby aj nie, veď boli moji rodičia. No ako ľudia boli v mojich očiach úplne najnižšie. Nebola som veľmi silná. Pri každej jednej z tých príšerných hádok a bitiek som sa triasla a plakala. Bola som už z toho chorá a nevedela som sa z toho dostať. Napriek tomu mi každý z nich dal do života niečo, vďaka čomu som tým, kým som. Stačilo sa na to všetko pozrieť z iného pohľadu. Otec sa nikdy neučil dobre, nechodil na dobrú školu a bol aj chorý. Kedysi športoval, ale musel prestať. Neviem presne, čo za chorobu to bolo, ale stal sa kvôli nej invalidným dôchodcom. Alebo len čiastočným? Neviem. Každopádne si uvedomil, že jeho život nedopadol práve najlepšie a vždy ma presviedčal o tom, že ja mám šancu dokázať viac.
Mala som tri roky, keď som sa naučila čítať a písať. Prvú hrubú knihu som prečítala, keď som mala sedem rokov. Bol to Harry Potter, chronicky známa kniha, ktorá má snáď toľko neprajníkov, ako fanúšikov. Pre mňa to vždy bude najkrajšia kniha, akú som kedy čítala. Len vďaka nej so mohla byť aspoň chvíľu v inom svete. Vo svete plnom mágie, priateľstva a odvahy. Vyrástla som s tou knihou. Ďalšie diely vychádzali s tým, ako som rástla. Posledný, siedmy diel vyšiel, keď som mala pätnásť. Vtedy som sa rozplakala. Zrazu to, vďaka čomu som prežívala tie roky, svet, v ktorom som žila, kým ten môj za veľa nestál, skončil. Ale moja snaha nie. Ako osemročná som začala písať. Najskôr to boli iba poviedky, neskôr dlhšie diela a v trinástich prvá kniha. Jasné, že to nebolo geniálne, nemala som vek ani skúsenosti na to, aby som napísala serióznu knihu, ale bol to kus práce, ktorú som odviedla.
Keď som mala deväť, začala som mať bolesti. Najskôr srdce, potom žalúdok. Prešla som všetky možné vyšetrenia a lekári ma poslali na psychológiu, usúdili, že je to dôsledok mojich psychických problémov. Nebola som zakríknuté dieťa, keď som nadobudla pocit istoty, nehanbila som sa, práve naopak. Aj lekárke som hneď rozprávala, že nemám psychické problémy a že bohužiaľ nemôžem zostať a pokecať si s nimi, pretože mám povinnosti v škole. Lekárky sa zasmiali nad prostorekým dieťaťom, ale ja som to myslela vážne. Nerada som vynechávala školu. Žila som kvôli škole. Veď kvôli čomu inému? Škola bola to jediné miesto, kde som spoznávala nové veci, stretávala nových ľudí a učila sa. Uvedomovala som si, že nie každý na svete má takú šancu. Chcela som niečo dokázať. Nikdy som sa nesťažovala, že musím ísť do školy a mne sa nechce. Také obdobie som mala asi len posledný rok na základnej škole. Otec už s nami nebýval. Odsťahoval sa k priateľke a k synovi, ktorého s ňou mal. Mal tri roky a akosi mi o ňom otec zabudol povedať. Odišiel potichu.
Jedného dňa som prišla zo školy a v kuchyni už nebolo jeho rozťahovacie kreslo. Bola už len moja izba, mamina izba a kuchyňa. Žiadna prístelka. Bolo to to, na čo sme čakali celých desať rokov. Všetci traja. A teraz to prišlo a ja som nevedela, ako sa cítim. Sadla som si na stoličku a usmiala som sa. Tak, teraz budeme žiť pokojne. Nevedela som, či budem otca stretávať, ale vedela som, že tak ako to bolo, to už byť nemohlo. Väčšina detí, ktorým sa rozvádzajú rodičia, lebo sa hádajú alebo bijú, chcú, aby sa k sebe vrátili a aby bolo všetko ako predtým. Ja som to nechcela, lebo to predtým trvalo krátko a roky, keď si navzájom ubližovali nielen slovne, ale aj fyzicky a rôznymi podlosťami a zákernosťami, ktoré obaja voči sebe páchali, boli dlhšie a bolestnejšie. Priznám sa, že to aj tak bolo trochu ťažké. Zrazu som bola stále sama. Mama totiž väčšinu času pracovala. Dni aj noci a aj na Vianoce a na Silvestra. Nemala som veľa priateľov. Zopár priateliek som mala, ale u nás v triede to bolo často o podrazoch a o tom, že sa prekrúcali fakty, kto čo povedal, a tak som to v štrnástich vzdala a bola som častejšie sama. Nehovorím, že som nezažila všeličo, bolo toho naozaj veľa a zaujímavého, len to nikdy nevydržalo dlho. Keď som sa v deň otcovho odchodu postavila zo stoličky a začala nový život, bolo mi chvíľu naozaj dobre. Našla som si partiu ľudí, s ktorými mi bolo dobre a chodievala som medzi nich. S jedným z nich som začala ako trinásťročná chodiť. Viem, hlúpe, ale skúste byť celý život na všetko sami a potom odolajte tomu, že môžete mať pri sebe niekoho, koho vás život zaujíma. Boli sme spolu dva roky a ten druhý rok to už bolo viac na ťarchu, než na osoh. Bola som ako uväznená v klietke a tak veľmi som chcela vyletieť. Asi pol roka po otcovom odchode mi bolo dobre, no potom už nie. Jedného dňa som prišla domov a bola u nás záchranka. Moja mama odpadla. Keď som ju tam videla bezvládne ležať, strašne som sa zľakla. Moja kamarátka, ktorá tam bola so mnou šla domov, lebo jej nebolo z toho pohľadu dobre a tak som zase ostala sama. Záchranka odišla a ja som sa o mamu starala. Myslela som si, že zaspí a ráno bude zase všetko fajn, ale bola som asi naivná. V noci ma mama zobudila klopaním na dvere. Mala nejaký záchvat. Triaslo ju a nevedela to zastaviť. Tak som opäť volala záchranku. Kým prišli, mama sa stále pýtala, kde toľko sú a ja som ju nevedela upokojiť. Takto to bolo dva týždne. Ani raz ju nevzali do nemocnice. Ani som sa nečudovala. Žijeme na Slovensku, tu sa nikto o nikoho nestará a zdravotníctvo je príšerné. Dva týždne nemohla chodiť do práce a odpadávala. V škole som sa nevedela sústrediť, celý čas som myslela na to, či je v poriadku. Výsledky z vyšetrení boli všetky dobré. Podľa tvrdení lekárov jej nič nebolo, no predsa sa pozastavovali nad jej záchvatmi a omdletiami. Po dvoch týždňoch ju vzali do nemocnice. Bolo to ťažké. O všetko som sa starala sama, ani raz som nebola vonku, ani raz som neoddychovala. Musela som robiť všetky domáce práce, chodiť za mamou do nemocnice a popritom sa učiť a vybavovať si veci do školy. Vôbec som nespávala, bála som sa. Keby sa niečo stalo a ja by som prišla o mamu, čo by so mnou bolo? Možno bolo sebecké myslieť na to, čo by bolo so mnou, ale ja som nechcela byť ešte viac sama. Po týždni, čo bola mama v nemocnici, sa vrátil jej priateľ z cesty na kamióne. Chodil tam každý mesiac alebo dva na niekoľko týždňov. Hneď šiel za mamou do nemocnice. Zvládal to horšie ako ja. Keď s ňou bolo najhoršie, šiel si vždy zapáliť cigaretu a ja som ho za to neznášala. Bolo to slabošské. Ja som sa zosypala až keď ma nevideli, tak to bolo správne.
Keď som raz šla v škole po chodbe a stretla som zástupkyňu riaditeľa, pýtala sa ma ako sa mám. Strašne som to chcela dať zo seba von a tak bez toho, aby som myslela na následky svojich slov, povedala som, že mám maminu v nemocnici a že nikto nevie, čo jej je. O chvíľu si ma druhá zástupkyňa zavolala do kancelárie a pochopila som, že som si narobila problémy. Pochopila, že bývam sama a poznamenala, že by sa to malo riešiť cez sociálnych pracovníkov a podobne. Dovtedy som sa držala a tvárila sa pokojne, ale keď som pochopila, aké problémy by mi toto spôsobilo, rozplakala som sa. Nemohla som to ďalej udržať. Poprosila som ju, aby to nerobila a ona mi vyhovela. Potom sa už len každý deň pýtala, či je mama doma a keď som jej ďalšie dva týždne musela hovoriť, že nie, bála som sa, že splní svoju hrozbu. Našťastie po dvoch týždňoch mamu pustili. Nevyliečenú a bez toho, aby zistili nejakú príčinu jej stavov. Bolo to už vyše mesiaca odkedy ochorela a mala som pocit, že to nemá konca. Každý jeden deň som sa modlila, aby sa to skončilo, prosila som, žiadala... a o týždeň na to mama pomaly vysadila tabletky a bola zdravá. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. No mňa ten mesiac tak vyčerpal, že som ešte nejakú dobu nevedela začať zase normálny život a nemohla som spávať, lebo som bola celú noc v strehu, či nebudem z maminej izby niečo počuť. Pripomínalo mi to noci, keď s nami býval môj otec a ja som takto striehla, či sa nehádajú, alebo či sa otec nezakráda k jej posteli, aby ju podrezal. Dnes už viem, že by to neurobil, ale vtedy som sa toho naozaj bála. Po tomto zážitku som sa už bála byť chvíľu šťastná. Ale nemala som sa čoho, šťastie neprichádzalo. Posledný rok na základnej som iba prežívala zo dňa na deň. Rozišla som sa s priateľom a nemala som zrazu nič. O mamu som sa stále bála, na školu som sa nevedela sústrediť, čo bolo zlé, keďže ma čakali prijímacie pohovory na strednú školu. Medzičasom sa však môj otec rapídne zmenil. Prestala som sa ho báť a z neho bol učebnicový príklad otca. Nepchal sa mi do zadku, ale zaujímal sa o mňa. Bol to taký malý zázrak. Nikdy som neverila, že ľudia sa menia, ale jeho asi život dostatočne poučil. Nikdy v živote som sa s otcom nerozprávala viac ako o základných veciach, celkom ako s cudzím človekom. Nikdy ma do hĺbky nepoznal a ani ja jeho. Keď mi volal v deň môjho rozchodu, plakala som. Povedal mi, že vie, že to bolí a začal mi rozprávať, že to tak v živote chodí, že toho ešte zažijem strašne veľa a že väčšina vzťahov je aj tak nešťastných. Nemohla som uveriť, že mi povedal takéto veci. Nikdy sme sa nerozprávali s takýmto citovým podtónom. Odvážila som sa na otázku, ktorú by som predtým nikdy nevyslovila, vlastne by ma ani nenapadlo ju vysloviť.
– Tati? A ty si šťastný?
– Myslíš tu takto ako som? – spýtal sa mysliac na svoju priateľku a syna.
– Áno.
– Nie som. Nie. To sú večné hádky, keď sa ona ráno zobudí so zlou náladou, tak je celý deň taká, to sme sa zhodli aj s jej mamou.
Pochopila som, že sa mu vracia to, aký bol on. Verila som, že svet funguje na nejakých pravidlách. Osud, karmický dlh a podobne. Vedela som, že toto je jeho karmický dlh, dostáva, čo si zaslúžil. Niekomu sa to vráti až v ďalšom živote, niekomu už v tomto. A jemu sa to asi vracia. To však nič nemení na tom, že sa z neho stal človek, ktorý ma vo všetkom podporuje, ktorý ma ako jediný na svete naozaj pochváli a povie, že ja nikdy nebudem mať problém niečo dokázať, lebo sa snažím celý život.
Po tomto všetkom prišli prihlášky na stredné školy. Na gymnázium ma vzali bez prijímacích pohovorov, na Hotelovú Akadémiu bez toho nebrali, tak som ich napísala a bola som tretia najlepšia z nejakých 250 ľudí. Začala som zvažovať. Na ktorú z tých škôl pôjdem. Každý čakal, že pôjdem na gymnázium, lebo som sa výborne učila a majú scestné názory, že iba z gymnázia môžem ísť na univerzitu. Ja som však vedela svoje. Vedela som, že sa nechcem ďalšie štyri roky učiť všetky predmety, aj tie, ktoré ma nebavia. Vedela som, že chcem byť pripravená aj do života, preto som šla na Hotelovú. Je zameraná na jazyky a odborné predmety sú okrem iného aj varenie a obsluhovanie. Naučím sa variť, slušne obsluhovať, organizovať rôzne podujatia a to sa v živote veľmi zíde. V prvom ročníku mám kurz spoločenského tanca, v treťom začnú predmety ako geografia cestovného ruchu, právo a tak ďalej. Taktiež v treťom ročníku môžem ísť na prax do zahraničia na tri mesiace. V štvrtom tiež a hoci je táto škola o rok dlhšie, než ostatné a na univerzitu pôjdem až keď budem mať dvadsať, viem, že zažijem viac, ako by som zažila na gymnáziu a budem podstatne lepšie pripravená do života. Je hlúpe myslieť si, že z odbornej školy sa nedostanem na univerzitu. Môžem ísť študovať takmer čokoľvek, len tam nesmie byť ťažká matematika, fyzika a nejaké prírodné vedy. To mi však nevadí, pretože práve tie predmety som nikdy študovať nechcela. Som skôr humanitne orientovaná, tak ako aj škola, na ktorú som napokon šla, a neľutujem to. Našla som si priateľky, pridala som sa k aktivistom Greenpeace, každý deň po škole som doučovala angličtinu a tak som si trochu privyrábala. Šla som naplno. Začala som naozaj žiť. Bola som však naozaj šťastná? Určite to bolo oveľa lepšie, než predtým, no dospievala som. S dospievaním prichádzali dôležitejšie rozhodnutia a zodpovednosť. Často som cítila, že je toho na mňa veľa. Napriek kamarátkam som bola stále sama. Moja mama pracovala v ženskej väznici a väčšinu času strávila v práci. Keď nebola tam, bola u priateľa, ktorý býval v dedine pri Nitre. Bolo to komplikované. On mal tri deti. Dve bývali s mamou a s ním bývala iba najstaršia dcéra. Vychádzala som s ňou dobre. Lenže mamin priateľ bol vodič kamióna a keďže chodil na dlhé cesty do zahraničia, jeho dcéra bola doma sama celé týždne, takže keď prišiel, moja mama bola uňho, aby aspoň ten čas, čo je on doma, strávil s dcérou. Keď šiel na cestu, mama prišla domov. Čo však z toho, keď stále pracovala? Prakticky som žila sama. Mohla som si robiť, čo som chcela, ale čo by som mala robiť? Môj život ma dostatočne zamestnával na to, aby som vyvádzala. Samota. Mala som dvakrát toľko povinností ako moji rovesníci. Všetko v domácnosti bolo na mne. Často mi nevystalo z peňazí od mamy a jedlo som kupovala za svoje peniaze, ktoré som mala z doučovania. Mala som šestnásť, keď som si položila otázku: „Čo bude ďalej? Mám vôbec šancu sa dostať z tejto klietky a splniť si svoje sny?“ Áno, moje sny... Tie sú možno až príliš odvážne a nesplniteľné. Študovať na Columbia university v New Yorku, to nie je osud pre mňa. Slovenka s veľmi obmedzenými finančnými prostriedkami o takom niečom môže asi len snívať. Čo bude ďalej? Mohla som iba čakať. Svoju budúcnosť som videla stále temnejšie a svoje sny som sa snažila okresať tak, aby boli dosiahnuteľnejšie. Nech som si však v hlave prerátavala všetky alternatívy svojich snov, také, ktoré by boli splniteľné, vždy som skončila pri úvahe, že to nemá význam, lebo moje sny sú aké sú nech si vymyslím akúkoľvek alternatívu, nebude to to, čo chcem. Ostávalo mi iba čakať a chytať sa každej jednej príležitosti...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nejde len o to ze vies pisat, ale aj to co si pisala bolo...tazko povedat, ak si toto prezila tak ta mozem len obdivovat, ja viem ze ja sama by som nieco take nedokazala...