Barbara nastupovala do auta. Práve odchádzala z kancelárie. Pracovala v zdravotníckom stredisku ako psychologička. Zameriavala sa najmä na dospievajúce deti, ktoré podľa jej názoru trpia asi najviac. Majú v hlave príšerný zmätok. Zisťujú, ako to na svete naozaj funguje, že nie všetko je ružové. Začínajú premýšľať nad podstatou života. Načo vlastne majú študovať, načo majú mať raz dobrú prácu a načo sa budú mať dobre. Snažia sa nájsť dôvod, prečo sú vlastne na svete a čo vlastne ten svet je. Zisťujú, že ich všade sprevádzajú len problémy. Málokto si uvedomí, že je si strojcom svojho šťastia sám. Každý problém sa dá prelúsknuť, ak človek nestratí nádej a práve to sa snažila Barbara svojim pacientom vštiepiť do hláv. Veľakrát sa jej to aj podarilo. Mala s nimi veľmi dobrý vzťah a často sa jej mládež chodila aj poďakovať za jej pomoc, ktorá naozaj nebola zbytočná. Dnes napríklad prišiel za ňou šestnásťročný Marián, ktorý si nikdy predtým nerozumel so spolužiakmi. Považovali za veľmi čudného, lebo bol stále ticho a veľmi uzavretý. Pomohla mu otvoriť si srdce aj pre druhých. Poradila mu dovoliť druhým, aby si mohli získať jeho dôveru. Barbara si ju získala ako prvá. Marián za ňou prišiel dnes, aby jej znova porozprával, ako pokročil a povedal, že si našiel troch veľmi dobrých priateľov a o dvoch z nich si predtým myslel samé zlé veci. Vraj sa cíti oveľa lepšie, keď problémy, ale aj šťastné chvíle prežíva s niekým iným. A odkedy má priateľov, prežíva ich aj viac. Jeho mama sa prišla Barbare tiež poďakovať za pomoc. Marián konečne s mamou dobre vychádza a nezatvára sa stále v izbe. Takých prípadov bolo dosť veľa a Barbara sa naozaj mala čím pochváliť a mala byť na čo hrdá. Už veľakrát obhájila pravosť svojho diplomu vyveseného v kancelárii. No aj keby pomohla miliónom ľudí, nikdy to neodčiní, čo urobila pred desiatimi rokmi. Nikdy si neodpustí, čo urobila. Nikdy nezabudne na strašnú tragédiu, ktorej nedokázala zabrániť. Veľakrát sa za to obviňovala až za hranice zdravého rozumu a pomýšľala na smrť. Vedela však, že ak sa zrúti, bude to proti všetkému, čo sa snaží vštepiť svojim pacientom. Aby nikdy nestrácali nádej, aby vo všetkom hľadali tú dobrú stránku a aby pochopili, že treba robiť chyby, aby sa z nich poučili. A najmä pre tých nadmerne dobrých, ktorý by najradšej spasili svet mala v zásobe radu: „Nikdy nepomôžete každému a preto sa nesmiete obviňovať, ak sa vám to nepodarí. Dôležité je, že ste to skúsili.“ Škoda len, že tou radou nedokáže pomôcť sama sebe. Mala pocit, že pred desiatimi rokmi neurobila všetko, čo mohla. Nasadla do auta, odviezla sa na koniec mesta a zaparkovala pri poslednom domčeku. Ďalej už bolo iba obrovské pole. Vydala sa poľnou cestičkou krížom cez pole a sledovala oranžovú oblohu, ktorá bola z tohto miesta užasne viditeľná. Na poliach bola vysadená repka olejná a čím ďalej Barabara šla, tým vyššia bola rastlina z oboch jej strán. O chvíľu zabočila vľavo a a predierala sa repkou olejnou, až kým neuvidela drevený kríž. Bol to kúsok uprostred poľa, kde vytrhala repku olejnú a do zeme vryla kríž. Do dreva bolo vyryté meno Valéria Morganová a dátum 14.6. 1997. Nebola tam pochovaná. Ten kríž bol iba spomienkou na to, čo sa tu odohralo v ten deň 14. júna 1997. Bola to spomienka len pre Barbaru. Pokiaľ vedela, nikto o tom mieste ani len netušil. Barbara sem zo začiatku chodila veľmi často, ale potom sem začala chodiť iba každý rok. Vždy 14. júna. Aj dnes bolo 14. júna roku 2007. Bolo tomu presne desať rokov. Barbara priniesla oranžové gerbery. Položila ich pod drevený kríž, ktorý už začala obrastať repka olejná. Tú Barbara hneď vytrhala. Sadla si na kolená a pri spomienke na ten príšerný deň sa jej z očí pustil vodopád sĺz. Mala vtedy len dvadsaťpäť rokov a vo svojej práci bola nováčik. Bol to jej celkom prvý prípad. Zavolala jej pani Morganová so žiadosťou, či by nemohla objednať na sedenie svoju pätnásťročnú dcéru Valériu. Vravela niečo v tom zmysle, že jej dcéra má podľa jej názoru akúsi psychickú poruchu. Barbara netušila o aký druh poruchy môže ísť, ale pred svojim prvým prípadom bola nesmierne nervózna. Musí proste ukázať Valérii, že jej môže dôverovať. Ich prvé sedenie bolo presne 1. mája 1997. V ten deň bola strašná búrka. Barbara mala strach z búrok odmalička a nikdy ju to celkom neprešlo. Sedela v kancelárii a sledovala kvapky tečúce po okne a premýšľala. Vyrušilo ju opatrné zaklopanie na dvere. Keď ich otvorila, uvidela vysmiatu pani Morganovú a smutnú Valériu. Alica Morganová bola žena stredného vzrastu, elegantne oblečená s veľmi drahými doplnkami. Vyzerala na veľmi bohatú ženu. Valéria bola veľmi tajomná. Mala premočené hnedé vlasy vo vrkoči a do očí jej padala ofinka sčesaná nabok. Mala nádherné modrozelené oči. Vyzerala na rozdiel od svojej mamy veľmi skromne. Pozerala do zeme a iba letmo zdvihla zrak, keď ich Barbara privítala. Valéria si ju chvíľu prezerala a potom sa znova pozrela do zeme.
– Dobrý deň, nech sa páči, poďte ďalej.
Vyplnili dôležité údaje a potom poslala barbara pani Morganovú von, aby počkala v čakárni. Potom sa milo otočila k Valérii.
– Sadni si a daj si dolu tú mokrú bundu. Riadne tam prší, však? – povedala Barbara veselo, ale Valéria sa na ňu iba pozrela a nič nepovedala. Potom si Barbara sadla oproti nej.
– Takže, povieš mi, aké máš problémy?
Valéria nepovedala ani slovo.
– No dobre, tak inak...
– Neunúvajte sa. Neviem, prečo si myslíte, že by ste mi mohli pomôcť. Nepomôžete mi.
– Tak prečo si sem potom prišla? – spýtala sa barbara prekvapená takouto reakciou.
– Myslíte si, že som chcela? Mama ma prinútila. Neverím, že ak si nepomôžem sama, pomôže mi niekto iný. Sama viem o sebe predsa najviac, – povedala Valéria ľahostajne.
Barbara sa cítila hlúpo, že ju nenapadla aj taká možnosť, že nie Valéria si prosí o pomoc, ale jej matka.
– Niekedy ti môže pomôcť aj iný človek, ak mu o svojom probléme povieš viac. Môže to totiž vidieť z iného uhla a to ti možno pomôže.
– Z iného uhla? Nie, nie. To ťažko.
– Vieš, Valéria, problémy sú problémami preto, lebo nás trápia a ľudia sa neradi trápia. Ani ty sa určite netrápiš rada, tak prečo mi neskúsiš trochu dôverovať, možno ti pomôžem.
– Dôverovať? Nepoznám vás.
– Ale chceš pomoc, viem že ju chceš. A ja ti môžem pomôcť.
– Mám strach.
– Strach? Aký strach?
– Bojím sa života, bojím sa smrti, bojím sa všetkého okolo. Bojím sa, že nebudem vedieť žiť. Bojím sa, že na konci života je smrť. Bojím sa najmä toho, že neviem, čo tu vlastne hľadám. Čo hľadám na tomto svete. Moji rodičia sú veľmi bohatí. Môžem mať všetko, čo len chcem. A oni si myslia, že keď mi kúpia drahé šaty, budem sa cítiť lepšie. Chcú zo mňa vychovať dámu. Slušné dievčatko, ktoré bude ako oni. Hrabať peniaze. Akoby tie boli všetko. A ja som zmätená, nechápem na čo tu vlastne som. Prečo nemám robiť všetky tie veci, ktoré sú považované za zlé? Veď čo to vlastne znamená, že sú zlé? Prečo sa nemám dať na drogy? Lebo môžem zomrieť? No tak zomriem. Veď na čo žijem?
– Vieš, drogy človeku vezmú aj to posledné dobré, čo sa v ňom skrýva. Nemala by si sa len tak ľahko vzdávať. Určite je niečo, čo chceš ty a nie tvoji rodičia. Niečo, čo môžeš dosiahnuť. Stačí len trochu chcieť a nenechať sa odradiť pri prvom neúspechu. Každý človek si stanovuje cieľ. Snaží sa dosiahnuť ho a tým zlepší život či už svoj, alebo život niekoho iného.
– Ja nemám cieľ.
– Máš pätnásť rokov, nikdy nie je neskoro si ho stanoviť.
– Aký ste mali cieľ vy?
– Môj cieľ bolo urobiť v živote niečo veľké. Pomôcť druhým a ovplyvniť aspoň niečo v tomto zlom svete. Keď som bola v tvojom veku, uvedomovala som si jedno. Že budúcnosť patrí mne. Budúcnosť patrí mladým. Lebo ich bude svet, keď dospejú. A na ich pleciach bude zodpovednosť za to, ako sa svet bude vyvíjať. Preto veľmi záležalo na tom, aké mám úmysly. Ako povedala Eleanor Rooseveltová: Budúcnosť patrí tomu, kto verí kráse svojich snov. Každého život má význam. Aj keď nevieme aký. Musíš sa snažiť.
– Ale prečo musím? A kto povedal, že naša existencia má význam? Možno to tak vôbec nie je! Ste len ďalšia v poradí, ktorá sa mi snaží vsugerovať lži! Chcem ísť odtiaľto preč!
Keď začala Valéria kričať, úplne to Barbaru vydesilo. Nevedela, čo má robiť. Vedela, že to dievča má problém.
– Valéria, počkaj. Chcem ti len pomôcť. Prisahám. Ja... To čo vravím nemusí byť pravda. Ale každý úspešný človek sa podľa toho riadil. Každý, kto v živote veľa urobil, všetci tí ľudia, ktorým patrí naša úcta museli preskákať veľmi veľa vecí. Nevzdávali sa a dokázali to. A vďaka ním sa nám žije lepšie.
Na toto už Valéria nepovedala nič, len sa postavila a odišla. Mama ju vodila na sedenia každý týždeň a barbara cítila, že Valérii je stále lepšie. Po mesiaci začala uvažovať nad tým, čo by raz chcela dokázať a ako by to urobila. Bola stále šťastnejšia. Bola v deviatom ročníku a posielala prihlášku na strednú školu. Chcela ísť na gymnázium. Nikdy predtým ju to ani nenapadlo, ale Barbara ju nakazila svojím zápalom za niečím a Valéria chodila stále usmiata. Barbara sa cítila výborne. Prebudila vo Valérii chuť žiť. A Valériina usmiata tvár bola pre ňu najkrajším darčekom. Keď prišla Valéria týždeň pred osudným dňom, bola už plná očakávania, či ju vezmú na gymnázium.
– Určite ťa vezmú. Veď si sa snažila a veľa si sa učila. Si ešte mladá, ešte veľa dokážeš.
No keď sa Valéria vrátila o týždeň, nebola vôbec šťastná. So slzami v očiach hodila na Barbarin stôl papier. Dočítala sa, že Valériu na gymnázium neprijali.
– Vraveli ste, že dokážem všetko, za čím si pôjdem. Bola to len ďalšia lož! – povedala Valéria a utekala von z kancelárie. Barbara nevedela prečo, ale schytila kabelku a utekala za ňou. Nasadla do auta a sledovala ju. Valéria utekala až na kraj poľa a potom bežala cez repku olejnú. Barbara vystúpila a utekala za ňou. Cez pole utekali asi dvadsať minút a potom Valéria zahla a stratila sa v rastline. Barbara plakala. Keď sa predrala cez repku olejnú, uvidela Valériu ležať na zemi v potoku krvi. Valéria si prerezala žily na oboch rukách a potom si zapichla nôž do brucha. Barbara spadla k nej na kolená a veľmi plakala. Bol to ten najhorší pohľad v jej živote. Premkla ju príšerná panika.
– Vravela som ti, že sa nesmieš vzdať pri prvom neúspechu. To som ti povedala, Valéria! Prečo si to urobila? Vzdala si sa a mala si ešte toľko pred sebou! Si v ťažkom veku, ale to ťa prejde, keď dospeješ. Mala som s tebou zaobchádzať celkom inak. Všetko som to pokašľala. Musím ísť do auta pre mobil. Zavolám záchranku.
– Nie! Nerobte to. Nestihnete to a chcem aby ste boli tu. Mám zo smrti strach, ale už to nemalo význam. Môj život nemal význam. Nie je to vaša vina. Ja som už len nevládala. V celom mojom živote ste sa o mňa skutočne zaujímali iba vy. Som vám vďačná. Ale môj život nemal význam. Nemal ho nikdy. To nemôžte pochopiť, lebo nie ste ja. Necítite to, čo ja.
Barbara sa ani nepohla. Nestihla by zavolať záchranku. Keď bolo Valérii lepšie, myslela si, že je už v poriadku, ako to mohla tak podceniť? Je to jej vina. Chcela ľuďom ako psychologička pomáhať a ona ich privádza do hrobu. Nechcela ani pomyslieť na to, čo bude o pár minút.
– Už nemám strach. Už je mi dobre. Už to ani nebolí. Barbara .... – viac už nestihla povedať. Barbara uvidela tie sklené oči a mala chuť zabodnúť si do tela ten nôž, čo trčal z Valériinho brucha. Pohladila ju po vlasoch a zavrela jej oči. Ešte chvíľu srdcervúco plakala pri Valérii a potom sa postavila a odišla do auta, vzala mobil a zavolala Valériinej mame. Tá jej neuveriteľne vynadala, že ona môže za smrť jej dcéry.
– Postarám sa o to, aby ste už iným ľuďom neublížili! Ako ste mohli? – plakala pani Morganová. Barbara sa nemienila nijako obhajovať. Vedela, že má pravdu pani Morganová. Vtedy Barbara dva roky iba cestovala a nerobila prácu psychologičky. Nikdy si neodpustila, čo urobila. Po dvoch rokoch sa však rozhodla vrátiť k svojmu povolaniu. Mala totiž na výber. Ľutovať dokonca života a navrávať si, že je to jej chyba, alebo sa vzchopiť a poučiť sa z vlastnej chyby. Vybrala si druhú možnosť. Spočiatku k nej nikto nechodil, kvôli tomu, čo rozniesla pani Morganová. Lenže vždy sa našli ľudia, ktorí o tom nevedeli. A tí odporučili Barbaru aj svojim známym a tak mohla pomáhať stále. A ona aj pomáha. Do tváre jej vial vánok a ona sa cítila príšerne. No vedela, že Valéria ju neobviňovala. Urobila to, čo chcela urobiť. Barbara sa postavila, venovala krížu ešte jeden pohľad a zapadajúce slnko ju sprevádzalo cestou k autu a potom v tme šoférovala domov. Pani Morganová jej nikdy neodpustila, ale tá to snáď raz pochopí. Čo sa má stať, stane sa a to Barbara nemôže ovplyvniť...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lonelygirl  2. 10. 2008 20:31
Pkene napisane, hlavne ten zaciatok o tych 15-rocnych to sa mi velmi pacilo
Napíš svoj komentár