* * *
PRED 7 MESIACMI
- Poď, sadni si sem! - povedal chlapec a ťahal dievča za ruku.
- Sem? Veď mi odmrzne zadok! - smialo sa dievča.
- Neodmrzne. Slnko kamene nahrieva. Čo si robila v prvom ročníku na prvouke? - spýtal sa jej a nežne ju postrčil na okraj fontány.
- Čo asi? Blicovala som. Tak ako teraz. - šibalsky sa naňho usmiala.
- Škoda, že nie so mnou. Teraz sme mohli oslavovať nie prvé, ale dvanáste výročie! - žmurkol na ňu.
- Trochu sa bojím. Čo ak mi na to prídu? -
- Prečo sa bojíš? Veď si so mnou. -
Oddane naňho pozrela. Kvapôčky vody z fontány sa mu ligotali na mihalniciach. Naklonil sa k nej a pobozkal ju. Vedela to. Vedela, že ju miluje.
* * *
Zo špinavoplavých, trochu rozfúkaných vlasov si stiahla blankytne modrú čelenku. Bola veľmi pekná, ani nie tenká, ani nie hrubá, taká akurát. Nervózne ju žmolila v dlhých prstoch, občas do nej ťukla nechtami nalakovanými načerveno. Tá čelenka nebola obyčajnou čelenkou a Alica to vedela. Bol to darček. Prísľub vernosti.
Presne si pamätala, ako ju dostala. Bolo to tu, na tomto mieste, nad hlavou jej svietilo slnko, vedľa nej sedel Princ a Alica bola... šťastná.
* * *
PRED 5 MESIACMI
Princ podal dievčaťu kúsok pikantnej pizze. S chuťou sa do nej zahryzla a od štipľavých papričiek sa jej rozhoreli líca.
- Mám pre teba darček, - pošepol jej, jeho slová sa strácali v šume padajúcej vody.
- Darček? - zopakovala. - Veď nemám žiadny sviatok. -
- Ale ja oslavujem. Lebo si so mnou. - usmial sa Princ a vytiahol plochú štvorcovú škatuľku previazanú hodvábnou stuhou.
Dievčaťu sa rozbúchalo srdce. Čo to môže byť?
- Chcel som, aby to vyzeralo nóbl, - odpovedal na nemú otázku v jej očiach a vtisol jej škatuľku do ruky.
Dievča sa zhlboka nadýchlo a otvorilo ju.
- Čelenka? -
- Čelenka. -
- Iná baba by asi čakala náhrdelník, keby videla tú krabicu. -
- Ale ty nie si iná baba. Ty si moja baba. -
- Je krásna. - vzdychla, obdivujúc jej nebeskú farbu.
- Ako ty... A tvoje oči. -
Nastokla si ju do vlasov.
- Pristane mi? -
- Vyzeráš nádherne. -
- Ľúbim ťa, - objala ho.
- Aj ja ťa ľúbim, - pohladil ju po stehne.
* * *
PRED 1 MESIACOM
„ Milý denníček, Princ sa správa nejako zvláštne. Už týždeň sme neboli spolu, hovoril, že je chorý. Ale dnes sa mi zazdalo, že som ho videla v trolejbuse. Nechcem robiť unáhlené závery, zazrela som ho len na chvíľku a nie som si istá, či to bol skutočne on... Ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že niečo nie je v poriadku. On sa mi vyhýba! Čo sa to deje???“
* * *
PRED 2 DŇAMI
Dievča kráčalo bočnou uličkou k obchodu. Blížil sa Valentín a ona chcela Princovi kúpiť nejaký krásny darček. Cítila, že sa jej vzďaľuje, no aj tak ho milovala a chcela s tým niečo urobiť. Potisla kľučku na dverách obchodu, keď v tom začula zvonivý smiech, tak krásne známy. Naradostene sa otočila. Padla jej sánka. Zatočila sa jej hlava a zatackala sa. Oprela sa o zárubňu, potrebovala sa držať nejakého pevného bodu. Zhlboka dýchala, búšilo jej srdce.
Nie!
Princ aj dievča, ktoré si viedol za ruku, sa znova nahlas zasmiali. Objal ju okolo pása a pobozkal ju.
Alica nevedela, čo má robiť. Rozbehla sa. Bežala a bežala, okolo nej sa mihalo množstvo tvárí, no ona si ich nevšímala, bežala ďalej. Musela...
Neskôr, nevedela, či to bolo päť minút, alebo niekoľko bezsenných upršaných nocí, dostala kŕč do lýtka, silný a necitlivý ako ostrá dýka. Spadla na zem, schúlila sa do klbka a hlasno sa rozplakala.
* * *
Alica sa postavila. Z očí jej vytekali dva tenké pramienky slaných sĺz. Pálili ju oči, pálila ju duša. V ruke stisla čelenku. Zahnala sa a hodila ju do suchej fontány, ďaleko od seba. Už sa nikdy s nikým nezapletie!!!
Čelenka ticho cinkla. Alica si rukávom utrela oči aj líca, otočila sa a šla preč.
- Počkaj! - zvolal nejaký hlas. Bežal za ňou cudzí chalan.
- Čo je? - spýtala sa Alica.
- To je asi tvoje. - v ruke držal modrú čelenku.
- Nie, nie je. -
- Dievča ako ty by nemalo byť na Valentína samo. -
- Vieš, koľko iných dievčat je na Valentína samých? -
- Ale ty nie si iné dievča. Ty si... -
Chvíľu oproti sebe ticho stáli. Usmievali sa.
- Skús si tú čelenku. Myslím, že by ti sadla. -
Alica si zastokla čelenku do vlasov, odhrnula mu dlhú čiernu ofinu z tváre a oddane naňho pozrela.
- Volám sa Ondro. -
- Alica. Ja som Alica. -
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
luxica
17. 2.febuára 2008 14:22
To si ty vymýšlala??
3
waaaaaaaaaaw....normalne mi az slzy vybehli...je to velmi pekne chvalim
5
Ak správne chápem, toto nie je žiadny príbeh nešťastnej lásky, ale narážka na to, aký je človek hlúpy, keď sa nepoučí ani z vlastných chýb a bolesti. Preto sa nikdy neprestaneme trápiť... Lebo si trápenia vyrábame sami. Myslela si to tak, čo???
Napíš svoj komentár