Bezmocne začala búchať po stenách, oči ju pálili od tej žiarivej bielosti všade okolo. Nič. Žiadne dvere, dokonca ani svetlo, ktoré by vysvetľovalo tú oslepujúcu belobu. Toto je teda poriadne hlúpy žart. Ten, kto ju sem strčil, kým spala, musel nejako odísť. Ale, dočerta, kadiaľ?
Zúfalo vykríkla a zviezla sa na podlahu. Jej hlas sa tupo odrazil od stien.Vtedy si niečo uvedomila. Dvere sú tu! Ležala priamo na nich. Rýchlo sa postavila, aby ich otvorila, ale dvere zmizli, zliali sa vjedno so zemou. Čo to má byť? Nahnevane udrela päsťou na miesto, kde boli ešte pred chvíľou dvere. Neverila vlastným očiam. Znova sa tam objavili. Teraz už tú príležitosť nemohla premeškať. Rýchlo ich otvorila. Pod nimi však bola len akási škára na prekĺznutie, ledva sa ňou prepchala.
Pod sebou pocítila prázdny priestor, ktorým rýchlo padala, padala, ľadový vzduch jej pískal v ušiach. S hlasným buchotom, a predsa hladko, dopadla na zem. V ústach pocítila pachuť krvi, mala prehryznutú peru. Po brade jej stekal tenký červený pramienok. Natiahla si rukáv, aby ním krv zastavila, no ruka jej na polceste skamenela. Práve si uvedomila, že nenašla cestu von. Ak aj nejaká cesta z tohto pekla existovala, práve ju navždy stratila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár