Hlas sa jej zadrel v hrdle. Stála v obrovskom priestore, priestore veľkom ako katedrála. Všetko tam bolo temné. Počkať, všetko? Veď tam nebolo nič. Všade okolo nej boli dvere. Desať, dvadsať, sto, milión, miliarda dverí. Z každých vychádzalo ponuré fialové svetlo. Zaklonila hlavu, aby videla, či dvere, ktorými vpadla dovnútra, znova nezmizli. No nevidela ich. Vôbec nedovidela na strop tej katedrály. Bol tak vysoko, že tlmené svetlo naňho nedočiahlo.

Splašene sa otočila. Nevidela ani koniec miestnosti. Mierne sa zvažovala, no koniec bol tak ďaleko, že ho nebolo vidieť. Rozbehla sa a hystericky sa dotýkala stien, tých úzkych priestorov medzi zárubňami dverí, tápala po nich, bezmocne hľadala nejaké znamenie, ktoré by ju nasmerovalo do správnych dverí.

Ruky sa jej triasli, nedokázala rozmýšľať, len jediná vec jej bola jasná. Toto nie je žiadny žart, toto je nočná mora, ktorá sa stala skutočnosťou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
denina  4. 1. 2008 19:56
Fiiiiiiiiha, nejako sa to zaplieta, som zvedavá, čo sa z toho vykľuje. V každom prípade, také veci mám rada!!
Napíš svoj komentár