Ešte raz sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Natiahla ruku, zľahka sa dotkla kľučky... Na viac sa nezmohla, prsty jej skrivil kŕč strachu. Čo ak ju za tými dverami čaká niečo strašné? Čo ak dvere znova zmiznú? Čo ak neexistuje cesta von a ona je navždy stratená? Milióny otázok veľkých ako všetky tie milióny dverí okolo jej vírili hlavou, miešali sa so scenármi hustými a lepkavými ako smola. Áno. Smola. Je v nej až po krk a ak tu zostane takto hlúpo stáť, je jasné, že sa odtiaľ nedostane. Rozhodne stlačila kľučku a otvorila dvere. A... Bola pripravená na hocičo, ale toto bola silná káva aj pre ňu. Znova stála v miestnosti veľkej ako katedrála, znova bola plná dverí a fialového svetla, znova nedovidela strop ani koniec miestnosti!
Cítila, že sa jej zrýchlil tep. Ťažko sa jej dýchalo. To predsa nemôže... Zahmlilo sa jej pred očami. Takmer poslepiačky otvorila ďalšie dvere, tie hneď po ľavej ruke. Srdce jej preskočilo jeden úder. Ďalšia katedrála! A navlas rovnaká tým dvom predchádzajúcim! Hlava sa jej zatočila, prišlo jej zle. Ako splašená zver otvárala jedne dvere za druhými, aj keď nechcela vojsť dovnútra, katedrála ju vtiahla a zakaždým, keď čakala, že aspoň niečo bude iné, niečo, čo jej napovie, že aspoň smer má správny, hlava sa jej točila viac a viac. "Nie! Nieeeeeee!" A ďalšie dvere. Ďalšia katedrála. Znova rovnaká. Vtedy prudko zastala, až sa zapotácala. Kde to je, že je tu toľko priestoru? Kde? Nemohlo by...? Alebo jej už preskakuje?
Stiahla si z vlasov gumičku. Vlasy mala dlhé, čierne a lesklé, dostatočne lesklé na to, aby sa to strašidelné fialové svetlo odrážalo a na úzkych stenách medzi tisíckami dverí tancovalo v drobných fialových plamienkoch. Gumka bola žiarivo biela a dosť hrubá, položila ju pred dvere, ktorými vošla. Nech to nevyjde, Pane Bože, prosím, nech to nie je pravda... Rozbehla sa okolo dverí, bežala veľmi rýchlo, len sa tak okolo nej mihali. Po chvíli zastavila a otvorila najbližšie dvere. Stisla oči. Prosím, nech to nevyjde.Prosím... Otvorila oči a spravila malý krok, aby nestratila rovnováhu, keď ju katedrála znova vtiahne do svojich útrob. Rozhliadla sa po matnej miestnosti. Vtedy pocítila niečo pod špičkou topánky. Tušila čo to je. Bála sa nadvihnúť nohu a pozrieť sa. Hlavne pokoj. Zdvihla nohu. Nie... To nemôže byť pravda... Znova sa rozbehla, znova otvorila náhodné dvere, znova, znova. A stále bola tam!!! Ktorými koľvek dverami vošla, zakaždým pocítila pod nohou hrubú gumku do vlasov! Vyhŕkli jej slzy. Opäť to skúsila. A zase bolo všetko rovnaké, vrátane tej gumičky.
Bolo úplne jedno, ktoré dvere si vybrala, vždy vyšla na tom istom mieste... V tej istej miestnosti. To nie je skutočné. To nemôže byť skutočné! Otvárala ďalšie dvere a stále stúpala na gumičku. Po lícach jej stekali potoky zúfalych sĺz, ich tajomná soľ ju pálila v prehryznutej pere. "Zobuď sa!! Zobuď sa! No táááááák! Preber saaaaaaaa!!!" kričala a bežala, nevedno kam, pretože odtiaľ cesta nikam neviedla. Hlava sa jej točila stále viac, už nedokázala udržať rovnováhu. Spadla na zem, znova ťažko a predsa hladko. Nič ju nebolelo, dokonca už nevnímala ani slzy v rane. Plakala a kričala, démonská katedrála jej vracala hlas znetvorený na nepoznanie. Všetko naokolo potemnelo, fialová žiara stmavla. Chce to rozmýšľať racionálne. Niečo musí vymyslieť. Jednoducho musí. Ale je taká unavená. Vyčerpaná. Najprv si trošku oddýchne. Len na chvíľku. Na chvíľku...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár