Prudko otvorila oči. Kde to teraz je? Prevalila sa a rýchlo sa postavila. Okolo nahých členkov jej zašuchoril mušelín. Čože?! Niekto ju prezliekol! Mala na sebe dlhé biele šaty s krásnymi veľkými vrstvenými volánmi na okraji. Bola bosá a nad ľavým spánkom ju chladil krištáľový motýlik, ktorým mala vlasy zopnuté. Je to možné?! Zatackala sa, stála na čomsi mäkkom. Mäkkom, hladkom a studenom. Na podlahe bolo svetlohnedé koženkové prešívané čalúnenie... Na stenách a nízkom strope tiež. Žiadne dvere ani okná. Nebola si istá tým, čo videla, ani tým, čo počula či cítila. Nie, teraz si nebola istá ničím.
Čalúnená cela? Psychiatria? Ďalšia z tých zrakových ilúzií, preludov... Určite.
Nepáčilo sa jej to čím ďalej, tým viac. Niekto sa tu s ňou hlúpo zahráva. Nikomu nedovolí, aby sa bavil na jej účet. Nebude sa správať ako splašená sliepka. Hmmm... Rozvahu. Ukáže tým úchylom, že je poriadne chladnokrvná.
Začala hľadať východ, s nepríjemným pocitom déja vú. Je hľadanie dverí jej ďalším osudom??? Napriek všetkému vedela, že tu niekde dvere SÚ. Zatiaľ sa dostala odvšadiaľ, aj keď v duchu musela uznať, že z tej katedrály rozhodne neodišla po vlastných. V každom prípade, východ je niekde tu, len maskovaný. Nie je to tu veľké, asi 2x2 metre. Nemôže jej trvať dlho, kým nájde cestu odtiaľto. Nevedela, či to bude cesta von, alebo hlbšie do tejto bizarnej... čoho? Na tom nezáleží, hlavne, že postúpi ďalej.
Preskúmala podlahu, každý zhyb v čalúnení, ktoré vytváralo malé vankúšiky, ale nenašla nič. Pustila sa do stien. Prstami pozorne kontrolovala každý milimeter steny, postupovala systematicky, zľava doprava. Stavala sa na špičky, aby vystretými rukami dočiahla až po miesto, kde sa stena končila a začínal strop. A vtedy to uvidela. Ako je možné, že si to predtým nevšimla? Na jednej stene čalúnenie trochu odstávalo a ukazovalo svoje zažltnuté molitánové útroby. Zaborila doň prsty a odtiahla ho. Ovanul ju chlad. Bingo! Viedol odtiaľ chodník z betónových tvárnic. Vystúpila naň a opatrne šla ďalej. Palce na nohách jej od zimy zbledli a krútilo jej ich od chladu sálajúceho z betónu. To sa dalo čakať.
Ale niečo tu nesedelo. Betónový chodníček sa akoby vznášal uprostred ničoho; po jeho stranách rástli tenké krivé jablone, tiež zasadené uprostred ničoho; všetko sa sústavne mierne pohupovalo zo strany na stranu ako veľká loď vo vlnách, no žiadna voda tam nebola. Bolo to zavesené v čiernom vzduchu. Temné fluidum, ktoré zvieralo vnútornosti.
Snažila sa nevšímať si to. Ticho ťapkala dopredu a mušelín šušťal za ňou. V jednej chvíli, akoby sa jej zazdalo, že niečo počula. Alebo nie? Onedlho to začula znova. Pridala do kroku. Boli to hlasy, ľudské hlasy! Chodník sa pomaly zvažoval a ona po ňom bežala. Hlasy čoraz viac silneli, boli jasnejšie a bližšie. Všetko v nej od radosti tancovalo. Sú tu ľudia, ďalší ľudia, už tu nebude sama, spolu určite vymyslia spôsob, ako sa vrátia do normálneho sveta!
Chodník sa stále rozširoval. Už videla na jeho koniec, bola tam akási veľká sklenená kocka a zvnútra tie hlasy vychádzali. Niekto tam tých ľudí zatvoril! Pristúpila ešte bližšie a znechutene si uvedomila, že sú nahí. Ženy, muži, deti, všetci zvláštne poprepletaní a hemžiaci sa ako húsenice. Všetci sa tvárili rovnako šťastne, ako sa ona ešte pred chvíľou cítila. Zrejme čakali, že im pomôže. Bolo ich tam asi päťdesiat, všetci napchaní v tom gigantickom akváriu. Akokoľvek nechutne to vyzeralo, musela im pomôcť. Chcela. Nikto si predsa takéto zaobchádzanie nezaslúži.
Sklo vyzeralo byť hrubé.
- Dobrý deň! - zakričala, ale nebola si istá, či ju počujú, alebo či hovoria tým istým jazykom.
- Ahoj, - odpovedala jej na pozdrav žena nalepená na skle a napodiv ju bolo počuť zreteľne, akoby stála priamo vedľa nej, akoby ich žiadna stena neoddeľovala, - pomôžeš nám?-
- Rada, ale ako? - stále kričala.
- To sklo je špeciálne upravené. Odoláva každému tlaku zvnútra, ale stačí, aby si ho poriadne zatlačila zvonka a ono praskne. -
- Ste si istá? -
- Absolútne. -
- V poriadku... tak... tak idem na to.-
Poriadne sa zaprela a zatlačila.
- Niééé!!!! - ozval sa odrazu hlas zozadu, niečo ťažké do nej vrazilo a odhodilo preč.
Náraz jej z hlavy vytrhol krištáľovú sponu aj s prameňom vlasov. Predné sklenená stena na okamih zmizla, akvárium do svojho lačného vnútra vtiahlo motýlika aj s jej zacvaknutými vlasmi a znova sa zasklilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár