Zúfalý denník Emmy Schneiderovej (Celkom obyčajný deň... So "šťastím" na podrážke.)

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno defčátko, a to defčátko som bola ja. Vraj príliš egocentrická, aby som dokázala vidieť svet normálne, príliš narcistická, aby som oželela zrkadlo vo svojej izbe (aj keď sa od neho odráža negatívna energia a mňa, nič netušiace stvoreniatko, posadne v noci, keď spím, vlezie do mňa cez otvorené ústa a nepustí ma už, a tým sa vysvetľuje, že...) a vraj stále príliš nahnevaná, drzá a arogantná. Ja tých ľudí nechápem... Veď mám všetky atribúty na úspešný život!!!

Ale nie o tom som chcela. Cestou zo školy som si kúpila novú ceruzku, úplne inú, ako tradičnú KOH-I-NOORku... Jej mágia pramení v super chumáči navrchu. Keď píšem, tak sa trošku vrtí a tak som sa rozhodla napísať si denník. Viem, nikdy som si ho nepísala. Ale teraz sa to oplatí... ten chumáč má hypnotické schopnosti.

Takže dnešný deň. Hmmm... Ráno som sa normálne zobudila, skopala z postele môjho malého bračeka Tomáška (áno, táto sku*vená povinnosť padla na moju hlavu na dobu neurčitú, lebo každý z našej požehnanej domácnosti má dupu zlepenú od strachu z Tomáškových čeľustí). Tak som ním poriadne zatriasla a z dostatočnej vzdialenosti som mu popriala dobré ráno: "Hééj, vstávaj krpec! Pohni tým scvrknutým zadkom, nebudem tu stáť večne!!" Tomáškova vychýrená vlastnosť na seba nedala dlho čakať. Zošuchol sa z postele a kusol ma do členku. "Áááu! Mama, zase to urobil!" kričala som na matku. "Prestaňte sa naťahovať! Emma, nevieš si poradiť so šesťročným deckom?" volala matka z kuchyne. No super, nech si to skúsi ona! Prečo som to JA, kto musí toho Ancikrista vychovávať? Keď si ho spravila, nech sa aj stará! Koniec-koncov, ja som ju o súrodenca neprosila...

Zvyšok rána sa tiahol zvyčajným spôsobom: najedla som sa mimoriadne sýtych a výživných keksov, ktoré mi majú (aspoň podľa matky) zabezpečiť energiu na celé dopoludnie (FAK! Prečo všetci ľudia veria tým primitívnym reklamám???), vyčistila som si zuby, potom aj Tomáškovi (kedy si decká začínajú čistiť zuby samé?), vysypala som ten humus z popolníka v obývačke a pozbierala ponožky (otec by mohol prispieť k dielu a upratať za sebou, keď nás na sklonku dňa poctí svojou príjemnou spoločnosťou, alebo aspoň spláchnuť, keď sa vychcá), nahodila som si omietku, obliekla som sa a ustlala nám postele. Pod Tomáškovým vankúšom som našla roztopenú čokoládu a holého Kena. Super, môj malý braček je buzna. Nič proti gejom, sú to super kamaráti, dá sa s nimi pokecať o VŠETKOM, ale Tomáško toho veľa nenahovorí...tak na čo mi bude dobrý? Možno je to tým, že keď vstáva, hrá sa a všetky tie somariny, čo takí krpci robia, musí pozerať na obrovský plagát polonahého Vina Diesela nad mojou posteľou. To má za to, že sa nasáčkoval do mojej izby (aj keď vzhľadom na zistenie jeho sexuálnej orientácie to asi žiaden trest nebude). Nechápem, prečo musíme byť spolu. Prečo nespí s fotrovcami v spálni? Alebo na balkóne? Nenávidím toho debila, čo navrhoval náš trojizbák!

Keď som vyšla von z nášho vchodu, stúpila som do psieho hovna. Ku*va!!! Ako sa tu dostalo? Veď v našom vchode nemá nikto psa!! A čo ten zákon, že majiteľ musí zbierať exkrementy svojho miláčika? Saaakra, mohli by tu byť policajti, nikdy neprídu, keď ich človek potrebuje! Aj by som im zavolala, ale keby tá prepojovateľka začula môj hlas, iste by si spomenula na mňa aj na ten trapas, keď som na ňu hystericky kričala, že môj braček je mŕtvy. (Nakoniec sa z toho vykľula zvláštna hra, ktorú pochopil asi len Tomáško.) Zhlboka som sa nadýchla (fuj, to je ale puch!!!) a rozhodla som sa upokojiť a nad celú situáciu sa s noblesou povzniesť.

Nastúpila som do električky a odviezla sa ku gulagu na Východnej ulici. Niektorí traperi to volajú škola. Ale pre mňa je to gulag. Ako inak sa dá nazvať miesto, kde od ľudí chcú, aby hovorili o orientovaných uhloch (úúf, to slovo mi pripomenulo Tomáška)? A žiadali, aby svoj dôvtip prezentovali zdvihnutím pravej ruky? Odmietam podporovať tento fašistický chmat. A naša hviezdna-triedna na to hovorí, že som neaktívna, nezúčastnená, ľahostajná a nikdy sa neučím... Krava!

Jediným svetlým bodom tejto diery je Lyda. "Fak! To si ho nevidela?" zvolala zhnusene, keď som jej povedala o incidente s exkrementom. Ale pri správe o Tomáškových orgiách s Kenom zostala úplne pokojná: "Vždy som si myslela, že tak nejako to bude." Aha... No okej.

Po deviatich hodinách strávených vo fašistickom zajatí som konečne vyšla na čerstvý vzduch a koho som nestretla? Šibnutého Stana! Na vodítku držal hnedú salámu, ktorá bola pravdepodobne pes. "Ahoj, Emmi!"kričal na mňa už z diaľky. "Pozri, čo som si kúpil! To bude môj esbéeskár. Bude ma stále strážiť. Stále. Stále! Volá sa Nody. Pozdrav, Nody!" Saláma brechla a vrazila do stĺpu. No namojveru... Prchala som preč, myslela som, že šibnutému Stanovi vypichnem oči. Ten blbec, čo býva na prízemí, môže za to, čo sa mi ráno stalo!!! V žilách mi vrel všetok jed. A keď na mňa zapískal jeden houmlesák, mala som dosť. VRRRRRRRR!!!!!!!!

A vtedy sa to stalo. Z výkladu malého stánku s časopismi a cigami na mňa zažmurkala krásna ceruzka... S úchvatne hypnotickým chumáčom navrchu. Zázračne som sa upokojila, kúpila som si ju, ako baránok som sa vrátila domov, zjedla kašu, ktorá nápadne pripomínala mačacie zvratky a vtedy ma napadla tá úžasná myšlienka, napísať si denník. Tak píšem do starého zošita z chémie (lebo má popísané asi 4 strany) a cítim sa úžasne. Je v tom niečo čarovné... Vy to necítite?

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu