Už som babkou aj prababkou. Mám radosť zo všetkých mojich detí, ale nemôžem zabudnúť na moju rodnú dolinku, čistý potok kde som sa tak rada kúpala.
Ako rada s láskou si spomínam na drahých rodičov, bratov sestry s ktorými som žila šťastné detstvo a mladosť.
Rozhodla som sa napísať čo mi káže moje srdce. Chcem prežiť ešte raz moje detstvo a mladosť so všetkými s ktorými som vtedy žila, a tak Vás rada mala, aj moju rodnú dolinku u Bunov pod skalkou.
Môj rodný dom je u Bunov pod skalkou. Dolinka je oddelená od Drgoňovej doliny potokom, ktorý tečie z hôr Myjavských a vteká do Turanských. Tečie dolinkami, lúkami k nám, Bunom a ďalej peknými lúkami skrytý vysokými jelšami, akoby stromy chránili svojim tieňom čistú vodu, aby bola vždy chladná a voňavá.
Náš dom je pekný. Z jednej strany spredu sú sady a voňavé lúky. Na druhej strane sú tiež sady, vyššie horných strýčkov dom a o kúsok vyššie sú skalky. Medzi nimi je dolina. Nad horným sadom sú role a povyše rolí sú vysadené sady až po vrch, kde sa začínajú zas role. Na mape je tá dolinka medzi tými dvoma skalkami napísaná ako záhrady.
Vzadu za naším domom majú dom môj dedko Bielčik. Aj susedia Ondrišovci bývajú tam vedľa dedka, píšu sa tiež: Bunovci. Ondrišovci je prezývka.
Za cestou je dom Bunikov to je ich prezývka lebo tiež sa píšu: Bunovci. Nad potokom je dom tak na pozdĺž. Bývajú tam tri rodiny. Vpredu pri studni Slivonovci, v prostriedku Pavlovičovci a tretí tiež Pavlovičovci. Lebo sú to dve sestry vydané za dvoch bratov. Tretia sestra sa píšu: Slivonská. Tri sestry bývajú v jednom dvore.
Ten potok tečie aj popod náš dvor a ďalej okolo sadov, dole lúkami a dolinami. To je moja drahá rodná dolinka u Bunov pod skalkou.
V mojom srdci a mysli ešte raz chcem prežiť moje detstvo a mladosť s mojimi drahými rodičmi, sestrami a bratmi a so všetkými ktorí tam vtedy žili.
Začnem odtiaľ odkiaľ pamätám. Bolo tak teplo, všetko bolo zelené: sady, lúky... Na stromoch bolo veľa kvetov. Mňa mali na rukách môj dobrý tato a sestru Kristínku viedli druhou rukou.
Vodili nás po sade. Tak som sa tešila a volala som aby ma tato zodvihli vyššie, zodvihli ma vysoko. Cela som bola vo kvete, rúčkami som si kvietočky pritískala k tvári a bola som taká šťastná prešťastná vo svojom deckom srdiečku.
Môj tato mi povedali: "Anička si ako ten kvet. Veď si sa narodila práve dnes, pätnásteho mája, pred troma rokmi.
Potom sme išli po lúkach. Mňa zložili a s Kristínkou sme si trhali kvietočky. Keď sme mali plne rúčky, išli sme domov.
Išiel nás naproti chlapec. To bol náš pestún. Ťahal drevenný vozík. Posadil nás doň a utekal s nami domov. Mama nás čakali z mladšou sestričku Kačkou na rukách. Boli pekne oblečené, lebo bola nedeľa.
Chlapec Martinko sa vedel s nami pekne baviť. Mali sme psíka veľkého. Bol čierny, krk mal biely aj hlavu vpredu mal bielu. Toho Martinko zapriahal ako koníka do toho dreveného vozíka. Psík ho ťahal. Nám sa to páčilo. Keď nás tak vozil, mali sme veľkú radosť.
Keď rodičia išli na pole robiť, strážil nás všetky tri. Ked bolo treba dal nám jesť, opatril kuriatka, dal im vody, dozrel na ovečky, ktoré boli v sade. Na mňa dával pozor, lebo som stále utekala k potoku. Tam som si sadla na korene stromov, nohy som dala do vody, čľapkala som s nimi, rukami som si vodu naberala a umývala som sa.
Potom som pozerala na malé rybky, ako sa ponáhľali a mihali vo vode. Keď som chcela rybku chytiť, voda ma zobrala dole potokom.
Veľa krát ma z vody ťahali tato aj Martinko. Mama ma prezliekli do suchých šiat, prútom ma vybili, ale mňa stále len k tomu potoku ťahalo. Len čo ma z očú pustili, úž som tam zas bola. Rodičia hovorili že som sa narodila na planétu rýb. Ryby nemôžu byť bez vody a že ja tak isto utekám k tej vode.
Keď bolo pekne a teplo, celé dni sme boli vonku, hrali sme sa v tráve alebo nás Martinko vozil, až prišli rodičia domov z poľa.
V to leto prišlo k nám moc ujov a s tatom rozobrali stodolu. Keď strhli vráta, položili ich v sade na trávu. My sme si mohli na ne sadnúť a celé dni sme sa pozerali, čo tí ujovia robia.
Brali drevo z veľkej kopy, ktorá tam bola a stavali novú stodolu.
Keď prišla zima, boli sme v izbe. Nebol nám dlhý čas. Rodičia priadli. Čupli sme si ku kolovratom, chytali sme koníka a točili sme kolovrat. To sa nám páčilo.
Strýčko Jurko k nám chodili. To boli tatov brat. Ten nás nosili na vysokom koni, to na pleciach. Bol moc dobrý a veselý. Mali sme strýčka Jurka moc radi. Povedal nám deťom: "Dovediem vám strynku, prídete na svadbu."
....
eto vsio for now .. ak bude záujem, budem pokračovať a o týždeň alebo skôr dám pokračovanie.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lilluska228
4. 2.febuára 2009 18:18
jéj milé A mal si to dať v pôvodnom znení
2
no chýbalo mi tam to klacické nárečie myjafské ale ak si ho tam domyslím je to také malé milé spomienkové ... ale knihu by si z toho asi nevydal aj keď...
Napíš svoj komentár