Ľudia na zastávke sa už tradične nahrnuli ku dverám a zas mali čo robiť tí, ktorí už skôr nastúpili, a museli v autobuse stáť. Stojaci v autobuse sa totiž museli uhýbať najprv vystupujúcim a potom ešte aj nastupujúcim, a to všetko tak, aby sme sa všetci do toho autobusu zmestili.
Za pár hlavami sa ozval hlas.
,,Poď miláčik, tadiaľto ! ” viedol svoju partnerku jej vidiaci druh.
Poviete si, však bežná vec...
Mladý párik sa pomalým krokom postupne predieral cez dav k stĺpiku pri obsadených sedadlách.
Keď sa priblížili ku mne, zistil som, že žena je slepá - chýbal jej zmysel pre orientáciu a jej oči sa pohybovali rôznymi smermi, čo pre dobre vidiaceho človeka nie je bežné.
,,Je tu veľa ľudí ? ” spýtala sa svojho priateľa slepá žena a snažila sa nahmatať jeho ruku. Keď ju už konečne nahmatala, začala ju hladkať.
,,Áno, veď to v MHD-éčke býva.” usúdil muž.
Všetci nastúpili, dvere sa zatvorili a autobus sa rozbehol.
,,Nasledujúca zastávka, Karpatská.“ oznámil nám ženský hlas v reproduktore.
Vodič stúpol na plyn, autobus zavrčal a pohol sa ďalej. Aj napriek tomu, že to bolo nové vozidlo, motor statočne hučal.
Žene sa aj napriek snahe nedarilo zakryť svoje neustále pohybujúce sa oči pred zrakom okolostojacich. Ale zas, nemohla za to. Veľmi sa snažila skryť svoju poruchu, ale človeka už iba kvôli tým očiam hneď napadne, že je slepá. V tom ženu zachvátila nostalgia a spomínala.
S mladým nízkym mládencom, ktorý mohol mať dvadsaťpäť rokov sa vraj spoznali pred tromi rokmi, no už vtedy bola slepá. Obdivuhodná skutočnosť – obojstranne. Muž so ženou pri spoznaní zrejme reagovali meravo. Muža však neodradila ženina slepota, ženu zas fakt, že nevie ako mládenec vyzerá a nikdy to ani nezistí. Chceli proste pokračovať vo svojom vzťahu, vtedy ešte len priateľstve.
A to je na tom to čarovné. Dnešná doba je až príliš zameraná na výzor ľudí. Každý sleduje svoj vzhľad, vzhľad svojich priateľov, ale aj cudzích ľudí. Ľudia sa síce ohradzujú hlúpou frázou - ,,Krása nie je všetko”, ale sami dobre vedia, že vzhľad je pre nich dôležitý. V prípade tohto muža a tejto ženy to neplatilo.
Išli proti dobe, móde, trendu. A to je výnimočné a nekonečne chválitebné – nešli ako ovce – za väčšinou stáda, ale nechali sa viesť vlastnými pocitmi, rozumom, úsudkom i názormi a urobili dobre. Treba ukázať ľuďom, že to, čo uznáva spoločnosť, zďaleka nemusí byť správne.
,,Drahá, na nasledujúcej zastávke vystupujeme!“ oznámil muž.
,,V poriadku, len si ma tu nezabudni.“ odvetila.
,,Za tri roky so mnou si sa nenaučila orientovať sa v autobuse?“ podpichol.
,,No to teda nie, nie je to také jednoduché, ako si myslíš ty, vidiaci!“ bránila sa.
Autobus pribrzdil a on sa naklonil k jej tvári, blízko k jej perám. Nedotkli sa, ale ona intuitívne zavrela oči, ktoré sa jej predtým aj napriek snahe nedarilo zavrieť a ani prižmúriť. Zvláštne. Muž sa navyše kvôli brzdeniu zľakol, že už sú na zastávke, chytil ženu za ruku a vykročil k dverám. Automatické dvere sa mu však neotvorili a on hľadiac von zistil, že nie sú na zastávke, ale na semaforoch.
,,Prečo nevystupujeme?“ spýtala sa zvedavo.
,,Leboo...leboo...“ muž už nevydržal dusiť smiech a zrazu celý autobus zaplavil jeho úprimný smiech. Žena však stále nechápala.
,,My sme zabudli vystúpiť?“ zľakla sa.
Muž nečakane ženu pobozkal a vysvetlil jej, že autobus zastal na svetelnej križovatke.
,,Dúfam, že si si naozaj istý, kde a kedy vystupujeme.“ povedala mu uštipačne.
,,Bol to iba omyl.“ ospravedlňoval sa.
Autobus sa pohol a zastávka, na ktorej mali vystúpiť už bola na dohľad.
,,Teraz už naozaj vystupujeme!“ oznámil.
,,Áno, kapitán!" stále si z neho robila žarty žena.
A ich príbeh sa mojim zmyslom vytratil tak rýchlo, ako sa vlastne aj zjavil...
MARTIN ONDREJICA
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár