Neprekáža mi slnko svietiace do očí. Nepotrebujem vidieť okolie. Stačí, že ťa mám v mysli. Uvažujem. Veľmi silno rozmýšlam nad životom. Ako sa to všetko zvrhlo. Ako sa všetko zmenilo.
Všetko je iné. Predtým to bolo krajšie, ale to pekné sa už nikdy nevráti.
Spomínam na svoje detstvo. Hrávala som sa v záhrade plnej kvetou. Dokázala som tam stráviť celé hodiny. Párkrát sa mi podarilo aj zaspať. Milovala som to prostredie.
Všetko tam bolo nádherné. Lesy, lúky, kopce ba aj nížiny. Skaliská na ktorých som sa hrávala, jaskynka ktorú som objavila a ktorá bola len moja.
Čas ktorý som strávila potulovaním sa po okolí. Ten mi už nikto nevráti. Poznala som tento kus zeme ako vlastné topánky. Milovala som tie zákutia, ktoré nikto nikdy neobjavil a kde som sa mohla skryť pred vyčítavými pohľadmi mojich rodičov.
Do očí sa mi natisli slzy. Neviem, či to bolo tým slnkom, alebo tým, že som stratila rodný kraj.
Zrazu sa niekto vedľa mňa posadil. Zakryla som si oči, aby som uvidela, kto to je. Bol to on. Tak krásne jemný a nežný. Drzí a zároveň tak úžastne skvelý.
Utrel mi slzy. Jeho veľké ruky i keď drsné , ma nežne pohladili. Musela som sa na neho usmiať. Premohol vo mne aj smútok. Vyhral nad mojou bolesťou a daroval mi lásku. Nič nečakal. Dával a nič za to nežiadal.
Chvíľu sme tam len tak sedeli. Držal ma za ruku a díval sa so mňou do zradného a tak potrebného slnka.
Ako sa to všetko zbehlo do kopy. Ako sa len všetky cesty prelínajú. Vyrastali sme spolu už od malička. NO naše cesty sa rozišli. My sme sa presťahovali a jeho mama sa druhý krát vydala.
Život nám hádzal pod nohy samé prekážky , no aj tak sme sa nakoniec našli. Naše cesty sa znovu spojili do jednej trate..
Pobozkala ho a potom sa ešte na chvílu zadívala do prázdna...
Vstali s lavičky a v ústretí novej budúcnosti sa vybrali niekam do neznáma....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
5. 1.januára 2009 16:21
je to ako pekny sen,z kt.sa nechces zobudit.....pekne
Napíš svoj komentár