Jedného pekného slnečného dňa som na tento svet prišla ja. Plakala som, a oni sa smiali...
Detstvo som mala úžastné... Bývali sme so starkou a dedom v jednej krásnej dedinke v jednom dome a ja som sa mala ako také prasiatko v žite. Každý ma rozmaznával, každý ma mal rád. Vtedy bolo všetko také krásne. Alebo to len ja som bola príliš malá na to, aby som si všimla to horšie?
No nech už bolo ako bolo, dodnes tvrdím, že moje detstvo bolo krásne. No čím dalej, tým sa to viac a viac kazilo. Rástla som a začala som si uvedomovať skoro všetko. Rodinný aj finančný stav, to čo sa deje okolo mňa. Jednoducho som začala vnímať svet ktorý žil doteraz bezomňa.
Presťahovali sme sa od starých rodičov do vlastného domu. Mali sme vlastného psa, vlastný dvor, vlastnú záhradu, v ktorej sme sa rýpali a vlastný kľud. Nikto nekomandoval, nikto nerozkazoval, boli sme pánmi sami sebe.
No čo bolo doteraz idylické, tak sa začalo meniť. Hádky, alkohol, financie, a všetko dookola.
Dodnes si pamätám všetko. O koľko vecí sme pri hádkach prišli. Napríklad také video, alebo taniere a poháre... Verte, nebolo to nič príjemné.
Bolo to strašné. Stále som sa snažila to urovnávať, a keď nie, tak som sedela plačúc v izbe...
No chvíle v novom dome boli miestami aj krásne.... Zažila som nádherné prázdniny, proste hry, aj keď to už v podstate hry neboli...
Milovala som, keď sme sedeli na záhrade, ponad nami sa v korunách ovocných stromov hral vietor a vtáčiky spievali ostošesť...
Nie všetci ľudia to dokážu oceniť, ale keď sme sa sťahovali do mesta, tak som sa všemožne bránila. Nechcela som opustiť, ten pokoj, a tých pár kamarátov, čo som tam mala... A už vôbec som si nevedela predstaviť život v meste...
Ale odkedy sme tu, môj život sa od základov zmenil.
Ešte predtým, ako sme sem prišli, som spoznala jedného chalana. Bola to moja prvá láska.... Naozaj.... Viem to, lebo som bola ako na obláčiku, všetko bolo krásne, nevadilo mi ani to, že sme sa až tak často nevídali. Proste, bola som tak trošku naivná.... S odstupom času si to priznávam...
No a keď sme sa presťahovali, tak som bola štastná, že budem ku nemu aspoň bližšie.
Ale ako prišlo, tak odišlo. No to čo som stratila, tak to sa mi vynahradilo. Zoznámila som sa s jeho kamarátom, mojím susedom, a dalšími jeho kamarátmi. No a ako bonus aj moju zlatú pesimistku. Kto vie, ten vie, kto nie nevadi
Začala som chodievať von, to čo som v bývalom bydlisku vôbec nemohla sa predĺžilo až do jednej v noci. Či ráno? Bola som tam, kde som túžila.
So spolužiačkou a jej kamarátmi. Proste, všetko sa zmenilo....
A teraz? Mám okolo seba super ľudí.... Moja Shishulka, Milan, Susedko, Mirko - môj braček, Deniska- moja big sestrička a môj anjelik, Rišo a Haluz, Kuťo.... Hm... Týchto všetkých ludí som spoznala... Teda Shishu už skôr no sme si bližšie...
Už len to jedno mi chýba
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
denyka
18. 12.decembra 2008 18:33
jeeeej tak ty teda vies normalne rozplakt cloveka tym co pises ...to ma tak dojalo to si tak pekne napisala ..este ze taky bonus jedna mala pesimistka to bolo zlatee... jooj moja nezabudni ze ta velmi lubiiim
Napíš svoj komentár