Každým krokom dúfala, že dnes to bude iné, že dnes možno ....
Ruky si vopchala hlbšie do vreciek.
Na hlave mala baretku, okolo krku obtočený hrubý šál. No to teplo čo sa vytváralo, sa pri myšlienkach na neho premienalo na chlad.
Už len pár krokov.
Tichá a tmavá ulica spojená s každým krokom ktorým sa k nemu približovala ju privádzala do šialenstva.
Už sa nedokázala ovládať. Chcela mu to konečne povedať. Povedať mu, čo k nemu cíti, ako ho ľúbi a ako po ňom túži.
Už to nedokázala tajiť svoje city.... Nedokázala ich zatlačiť niekam hlboko do srdca....
Potrebovala ho mať rada, a potrebovala aby ju mal rád on. Aby tie objatia neboli len také kamarátske. Ona chcela niečo hlbšie...
Klopot jej podpätkou sa ozýval celou ulicou. Zrýchľovala.
Mala zvláštny pocit, že keď mu to nepovie hneď teraz, tak už nikdy....
Na konci tmavej ulice sa rozlievalo svetlo a v nej sa rozlieval nesmierny pocit istoty...
Musela mu to povedať.
Ticho. Kroky. Koniec ulice.
Silné svetlo.
Škrípanie bŕzd...
Zrazu ležala na zemi.... Všade naokolo bola krv..
Videla už len jeho tvár skláňajúcu sa nad jej telom.
Pozbierala posledné sily a povedal mu že ho ľúbi...
A potom naposledy vydýchla v jeho teplom, slzami zmáčanom náručí...
Už bolo neskoro..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár