Napokon ma však v jedno ráno prekvapila. Opäť som bola doma sama. Niekto zazvonil a ja som šla otvoriť. Bola som ešte v nočnej košielke, nenamalovaná.
Keď som ju uvidela vo dverách, trochu ma porazilo.
„Ahoj, čo ty tu robíš?“
„Nezdvíhala si mi. Nebola si na nete. Bála som sa či si okej?!“
„Aha. Som okej. Tak čau.“ nezdvorilo som zabuchla dvere.
Zazvonila a ja som jej nechcela otvoriť. Ale spravila som to.
„Urobila som niečo?“
„Nie, nespravila si nič. Ja len nemám náladu sa teraz s niekým baviť.“ vyhovárala som sa.
„Ani so mnou nie?“
„Nie.“
„Je to kôli tej puse?“
„.....ano.“
„Úprimne. Páčilo sa mi to. Ale ty si to chcela. Ja som ti to len dala.“
Mala pravdu. Nemohla som ju viniť za to, čo sa stalo. Pustila som ju dnu.
Dali sme si spolu raňajky a rozhodli sme sa, že pôjdeme nakupovať.
Pochodili sme všetky obchody v nákupnom centre a domov sme prišli ovešané ako vianočné stromčeky. Obliekli sme sa do nových šiat, spravili sme si mejkap a vyžehlili sme si vlasy.
„Si krásna.“ povedala mi zrazu.
„Aj ty si veľmi pekná. Pristane ti to.“ to bolo jediné, čo mi v tej chvíli napadlo.
Ona si sadla na stoličku a sklonila hlavu. Bola akási nervózna.
„Je ti niečo?“ spýtala som sa.
„Nie, nič.“ riekla skleslo.
„No tak, čo je? Mne môžeš všetko povedať.“
„Všetko?“
„Ano! Úplne všetko.“
„Vieš, ale toto sa ti nebude páčiť.“
„To posúdim ja.“ prehovárala som ju, nech sa mi zverí. Bola som zvedavá a chcela som jej pomôcť.
„Si super baba. Najlešpia akú poznám. Mám ťa veľmi rada.“
„Aj ja ťa mám rada. Ale čo ťa trápi?“
„Ja som sa zamilovala.“
„Do koho?“
„Do teba.“
Akoby mnou odrazu niečo prešlo. Elektrický prúd či niečo také. Tiež som si sadla. Onemela som. Dívala som sa na ňu a nevedela som, čo povedať.
„Ja som ti to nechcela povedať. Ale už vtedy, keď sme si písali, keď si si ešte myslela, že som chlapec, už vtedy som to začala cítiť. A potom, keď sme sa stretli. Ja som vedela, že kamarátstvo je jediné východisko ako byť s tebou, ale už to neviem v sebe viac dusiť.“
Ja som jej pozerala priamo do očí. Bol v nich smútok i strach.
„Je to pre teba asi šok, chápem. Ale musela som ti to povedať.“ vysvetlovala.
Potom vstala, vzala si tašky s oblečením a odišla.
Ja som ju nedokázala zastaviť. Musela som si usporiadať myšlienky. Nevidela som iné východisko, ako toto celé ukončiť. Lenže ja som to nechcela ukončiť. Nepremýšlala som nad ňou inak ako nad kamarátkou, ale zrazu mi chýbala očosi viac. Je možné, že som v sebe tie pocity len dusila? Som ako ona? Som lezba?
Potrebovala som čas, aby som to celkom pochopila. Aby som zistila, čo vlastne cítim k tomu dievčaťu. Nechcela som ju raniť.
Na druhý deň som však šla za ňou. Nikdy som ešte nebola u nej doma. Poznala som však jej adresu a tak som prišla.
Klopala som, zvonila som. Nik sa neozýval. Už som mala v očiach slzy, no v tom sa zjavila vo dverách.
„Ahoj.“ pozdravila ma.
„Ahoj. Ja...“ rozplakala som sa. Všetky tie emócie na mňa dolahli. Objala ma a pozvala ďalej.
„Zľakla som sa, keď si mi to povedala. Bolo to také...“
„Nečakané?“ doplnila ma.
„Ano... Aj nie. Vieš vlastne som asi aj dúfala, že niekedy to budeš so mnou chcieť skúsiť. Ja neviem, ale mala som taký pocit, no neuvedomovala som si to celkom.“
„Chápem ťa. Ja som bola v riadnom šoku, keď mi došlo, že som lezbička.“
„Ale ja neviem či som. Ale viem, že to čo k tebe cítim je asi viac ako kamarátstvo.“
Usmiala sa. Vtedy som pocítila nesmiernu radosť. Pochopili sme sa.
„Chceš to teda skúsiť?“ opýtala sa ma.
„Asi ano.“
„Asi?“
Moja odpoveď jej nebola dostačujúca. Chcela sa uistiť, že ju neopustím len preto, že som sa zmýlila. Ani neviem či som si bola istá, ale povedala som to:
„Určite ano.“
Objala ma a pobozkala. Páčilo sa mi to ešte viac ako prvý krát. A každý ďalší krát to bolo ešte krajšie a krajšie. Od tej chvíle som vedela, že nemám čo ľutovať. Spravila som to tak ako som to cítila a tak to bolo správne. Bola som rada, že sa z toho tajného chalana napokon vyklubalo úžasné dievča.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
beaux
29. 5.mája 2012 16:26
Krásny príbeh
Napíš svoj komentár