„Domov? Nie ja ešte nechcem ísť. Je skoro“. odpovedala mu hľadiac pritom na kamienok, ktorý zbadala na zemi.
„Laura, musíme. Budú problémy“.
„Nie nebudú. Aha, pozri“, snažila sa ukazujúc na kamene odviesť chlapcovu pozornosť.
„čo? pre Krista Laura poďme už, na tvoje hlúpe kamene sa pozriem keď na to bude vhodnejší čas. Je mi zima“, skríkol drkotajúc zubami a ťahal ju preč.
Prekvapilo ju, že reagoval tak podráždene no nedala sa odbiť. „Kedy?“ spýtala sa s potláčaným smiechom. „Proste inokedy!“ skríkol, no v tej istej sekunde oľutoval, že na ňu zvýšil hlas.
Zmena jej nálady bola evidentná.
Poznali sa síce len 2 týždne, no vedela, že má naňho dosť veľký vplyv. Bol iný ako ostatní. Nie vzhľadom, vzhľadom presne vykresľoval jej ideál. Vysoký, hnedé oči, hnedé vlasy a prekrásny pohľad. Vzhľadom sa ničím neodlišoval od ostatných no vo vnútri bol iný ako väčšina chlapcov, ktorých doteraz poznala. Pre neho neboli hlúposti jej nezmyselné vety na ktorých sa hodiny smiala, pre neho nebolo zvláštne keď ju uprostred najväčšieho lejaku videl tancovať bosú na chodníku, ba dokonca sa mu páčili aj jej názory. Vždy ho dokázala presvedčiť. Bola si istá, že by to dokázala aj teraz no pochopila, že vzhľadom na napätú situáciu nie je ten správny čas na presadzovanie si svojho a tak sa skľúčene podvolila, smutne naňho pozrela, a ruka v ruke kráčali ulicou.
„Na to, že bola len polovica júla, je naozaj chladno“. Pomyslela si a striaslo ju od zimy.
„Alex?“ začala opatrne. Nebola si istá, či je už schopný rozhovoru.
„Uhm?“ neochotne zamumlal.
„Ale nič“ zháčila sa.
„Nie, nie pýtaj sa. Notak dotoho, čo ťa trápi princezná?“
Milovala keď jej tak povedal. „Vieš, prepáč že som ťa nútila zostať tam, naozaj nie je vhodný čas na túlanie sa ulicami. Nie je tak teplo ako zvyčajne. Naozaj ma to mrzí“, hovorila trochu napäto a zároveň rozpačito a Alex si to všimol.
„Ale, ale niekoho som rozrušil slečna?“ opýtal sa s úsmevom na perách. Pri pohľade na jeho tvár vedela, že už je všetko v poriadku. „Nehnevám sa, len naozaj by sme mali ísť. Nesmieme to preháňať vieš, nechcem aby si vaši o mne mysleli len to zlé hneď zo začiatku. Zajtra zostaneme dlhšie, sľubujem. “ pokračoval. „Dobre“ usmiala sa a pobozkala ho. Hádka bola zažehnaná. Milovala ten pocit. Jeden jediný bozk zmenil napätú atmosféru začínajúcej hádky na pokojný idilický obraz zamilovaných tínedžerov.
Uvedomila si, že stoja na schodoch pred vchodom.
„Tak a sme tu“ povedala smutne.
„Áno sme“, reagoval Alex, „Myslím, že by si mala ísť, je neskoro, mama ťa určite čaká“ povedal pokojným hlasom a objal ju.
„áno asi áno“, „Alex?“
„Áno princezná?“
„Ľúbim ťa“ objala ho, nežne ho pobozkala a zavrela za sebou dvere. Spoza zašpineného skla mu zamávala a pobrala sa k výťahom.
„Tie sklá by mal niekto aspoň raz za čas umyť“ pomyslela si. Privolala výťah. Nastúpila, stlačila tlačítko s ošúchanou deviatkou a čakala. 5, 6, 7 stúpala pomaly. Mala pocit, že stojí v tom výťahu už celú večnosť.
9. Výťah konečne zastal. „Konečne, hlesla. Ešte posledných pár schodov a som doma“. Pomyslela si. Stála pred vysokými bielymi dverami na ktorých sa vynímala úhľadná menovka, ktorá oznamovala, že v byte bývajú „Halíkovci“. Po chvíľke hľadania konečne našla veľký zväzok kľúčov. Mobilom si posvietila, aby videla ktorý z nich je modrý. „ áá no konečne, tu si“ usmiala sa a strčila kľúč do zámky. Pootočila a opatrne otvorila.
Oviala ju známa vôňa domova. Celý byt voňal po vanilke so škoricou. Tú vôňu milovala už ako dieťa. Vyzula sa, kľúče položila na malú skrinku pri dverách a otvorila dvere do rodičovskej spálne. „Mami? Ocko?“ zašepkala. „Laura? Si to ty?“ ozval sa rozospatý mužský hlas. „Áno ja. Nechcela som ťa zobudiť, ja len, aby si vedel že som v poriadku.“
„To nič dcérka, to je v poriadku. Choď si ľahnúť “. „Dobrú noc oci“. „Dobrú dcérka“, premohol ju známy pocit istoty a bezpečia.
Potichu zavrela dvere a zostala stáť na prahu dverí do deckej izby. V svetle malej stolovej lampičky, ktorú musela mať zapálenú jej malá sestra Sabína, pretože sa strašne bála strašidiel, ktoré v noci vyliezajú spod postele, sa jej naskytol zvyčajný pohľad. Tri postele, postavené do trojuholníka, polička preplnená knihami, písací stôl, počítač a televízor. V kúte ležala sestrina gitara, darček k jej 17tym narodeninám , bola len jednou z jej chvíľkových zábaviek. Zaujímala ju asi mesiac, odvtedy je pohodená v kúte izby a zapadá prachom. V jednej z postelí sladko spala jej mladšia sestra Sabína. Druhá, ktorá patrila jej staršej sestre Erike, bola prázdna. „Ktovie kde sa zasa fláka“, pomyslela si. Pohladila sestru po vlasoch a potichu vyšla z izby.
„Laura? Si to ty?“ zbadala mamu stáť vo dverách spálne a žmúriť na ňu. „Áno mami ja.“ Odpovedala potichu. „Stalo sa niečo dcérenka? Prečo ešte nespíš?“ v jej hlase bolo cítiť starosť.
„Nie mami všetko je ok, len potrebujem sprchu, potom si pôjdem ľahnúť“ povedala.
„ Erika je doma?“ pokračovala akoby nepočula predošlú odpoveď. „Nie, nie je mami, ešte dnes nebola doma?“ opýtala sa. „oh, no nie nebola“. Laura znovu zacítila v jej hlase starosť matky o svoje dieťa.
„Idem spať“ , povedala a Laura už zazrela len letmý pohyb vo dverách.
Vošla do kúpeľne, zavrela za sebou dvere a lenivo sa vyzliekla. Vošla pod sprchu a nechala na seba padať horúce kvapky vody ktoré ju uvoľňovali. Všetko napätie z dnešného dňa ju opúšťalo s kvapkami mydlovej vody odtekajúcej potrubím. Zastavila vodu, obliekla si pyžamo, obula papuče a prečesala si vlasy. Unavená sa z námahou vyšla spoza obláčikov pary a vrátila sa do izby. Sabína nerušene spala, nechcela ju zobudiť. Zhasla nočnú lampu, uistila sa, či sa sestra nezobudila a po špičkách prešla k svojej posteli. Ľahla si a nechala studenú prikrývku padnúť na seba. Chvíľu rozmýšľala o Alexovi, o tom s kým je asi jej staršia sestra, o tom, aké to bolo keď bola ona na mieste jej malej sestričky a o tisícke iných vecí. Únava však bola silnejšia. Zaspala ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár