No zdá sa, že to nie je jediný mladík, ktorému sa takto preháňajú hlavou myšlienky o ženách, no hlavne krásnych ženách. Ale či už vôbec nie je krajšej skutočnosti od krásnej ženy? Pre muža asi nie, alebo áno? Je to krása, ktorá mužovi nedá pokoja do vtedy kým ju nezíska, alebo nekapituluje kvôli zdatnejšiemu lovcovi? Treba o krásu bojovať? Ak je to boj do krvi, ostane krása takou krásou ako pred bojom? Nie je náhodou krásou to, čo sa získať nedá? Alebo to, k čomu sa treba približovať pomaly, ako k srnke v lese. Čo má spoločné krása s dobrom? Stráca krása bez dobra svoju cenu, alebo je krása nemeniteľná hora, ktorá nemá nič spoločné s morálkou, tzn. Či už je nám dobre a či zle, krása za to nemôže.?
Krása môže byť niečo k čomu smerujeme, k čomu sa chceme dopracovať. Alebo je to niečo, čo chce mať človek hneď, za každú cenu. Teda podľa toho kto. Vo svete, v každodennom živote môžeme badať, ako na nás srší množstvo podnetov v najrôznejšej forme. Najformálnejším, no zároveň najviditeľnejším a najčastejším prezentovaním krásy je reklama. Vidieť ju na každom kroku hlavne vo veľkých mestách, na „bilboardoch“, veľkých aj malých. V menších mestách podstatnú väčšinu funkcie reklamy preberá televízor a internet, no zdá sa, že internet začína pomaly stačiť na spomenuté účely. To, či sa reklamou prezentuje naozaj krása, o tom by však bolo treba napísať viac. Ďalším prezentovaním krásy môžu byť rôzne objekty a javy s ktorými sa môžeme bežne stretnúť. Pekná budova, pekné auto, pekné šaty, pekná chôdza, pekná hudba, zvuk, reč, pekné oblaky, strom, kopec, jazero, potok, krajina... to všetko a aj mnoho iného v nás môže vzbudiť krásny dojem, ale aj odpor, ktorý pociťujeme pri niečom, čo sa nám nepáči, nie je akosi v súlade s našou predstavou, vôľou, túžbou. Vyššie bola spomenutá krásna reč, no tak podobne v nás môže vzbudzovať rôzne dojmy všetko čo vidíme, počujeme a poznávame na ľuďoch z ktorými sa stretávame, takže ďalším, no zároveň najdôležitejším nositeľom a prezentovateľom rôznych skutočností krásnych, či nepekných je človek, ktorý je vlastne iniciátorom všetkých spomenutých sprostredkovaných podnetov tohto druhu, teda svojich výtvorov, akou je aj reklama, ale konkrétnejšie už nejaký materiálny výrobok. Otázne ale trochu je, že čo je v dnešnej dobe pre väčšinu ľudí konkrétnejšie. Či nejaký hotový výrobok, ktorý použije pár krát a založí niekde do neznáma, alebo túžba po ňom, keď ho ešte nemá, ktorá ho motivuje k vyššej aktivite, ktorá mu dáva chuť pre celý deň. A teda či je pre neho konkrétnejšie- skutočnejšie niečo mať, alebo chcieť, lebo keď už má, tak chce zase niečo iné. A je vôbec reklama prezentovaním? Dá sa ešte nazvať šot, slogan, plagát, ktorý človek vidí dva týždne tri krát za deň prezentovaním a dokonca prezentovaním krásy? Dá sa povedať o veci ktorá sa takto vtláča do života človeka, že je krásna? Áno človek, ktorý baží po kráse, sa ju zároveň snaží aj vytvoriť, pre seba, pre spoločnosť. Môže mať buď materiálny- fyzický alebo duchovný- duševný charakter. Materiálny charakter krásy teda môžeme nájsť v pekných veciach, na pohľad krásnych, v uchu lahodiacich, na jazyku rozplývajúcich sa, fantasticky voňajúcich, rozkošných. Ale čo je to krása duchovná? Dá sa s materiálnou zrovnávať, je s ňou nejako príbuzná? Najprv si skúsime nejakú duchovnú krásu definovať. V čom je iná, že ju nazývame duchovná? Je neviditeľná? Nedá sa chytiť? A prečo vôbec cítime potrebu nazvať niektoré veci materiálne a niektoré duchovné? Je to naozaj, kvôli ich uchopiteľnosti, či neuchopiteľnosti rukami? Predstavme si malú Zuzku, ktorá ide na nákup a potom doma poprace, lebo vie, že jej mamka, je v práci a uľaví sa jej keď s práce príde a zistí, čo Zuzka zatiaľ zvládla, že to už nemusí ona a podobne. Akú vec spravila Zuzka, duchovnú, či materiálnu? Z fakticky živelného hľadiska šla Zuzka čisto fyzicky do obchodu a doniesla samé hmotné veci- potraviny. Z iného hľadiska Zuzka spravila úplne krásnu vec, mamke pomohla. Dá sa táto krásna vec, lepšie krásny čin zrovnať s niečím hmotným? Asi ťažko z krásnym autom, alebo, nejakou krásnou vymaľovanou tváričkou dievčiny. Možno by sa tento čin dal priradiť, ako predchodca, iniciátor šťastnej tváre Zuzkinej mamky. Tu sa asi dá hovoriť o spojení medzi duchovnou a fyzickou krásou.
Takže výsledkom dobrého činu, ktorý plodí šťastnú tvár je krásna skutočnosť. Krása má teda s dobrom určite niečo spoločné. To je pre nás dobrá správa, teda krajšia ako keby tak nebolo.
Čo môžeme ale povedať o čisto fyzickej kráse? Má niečo spoločné s dobrom ak je plodená- vytváraná čisto len pre samú seba? A je tvorená len pre samú seba, alebo za nejakým účelom o ktorom jej nositeľ ani nevie?
Čo je to, čo človeku svet prezentuje, alebo to, čo človeka najviac zaujme? Skúsme začať tým všeobecnejším. No tak sa zdá, že je rozdiel medzi mužským a ženským ponímaním krásy, otázne však zatiaľ zostane aj to, či to čo lahodí ľudskému oku, či uchu, sa dá automaticky nazvať aj krásnym.
Skúsme to takto. Muž, ktorý kráča po meste, zbadá napríklad „úhľadnú“ ženu so zladeným oblečením a sebaistým výrazom, teda aj prejavom celého tela. Môžeme to nazvať krásou, ak si uvedomíme, že ten muž v tom momente zabudne na svoju ženu a keď sa bude zaujímať následne aj o ďalšie takto podobne upravené spoluobčanky, tak pravdepodobne aj na svoje deti a v práci pravdepodobne aj na to, čo je jeho náplňou práce, no hlavne chuť do práce. Teda zabudne ani nie tak čo je jeho náplňou práce, ako na to čo ho k tejto práci spočiatku motivovalo. Že to bola prirodzená túžba zabezpečiť svoj život a rodinu, že to bolo plánovane kvôli dosiahnutiu istoty a pokoja, životnej úrovne a v konečnom rade aj to, že ho tá práca bavila. Prečo sa to však stalo? Mohla to spôsobiť nevinná krása na ulici? Vinná krása? Môže byť krása vinná? Môžeme uvažovať nad tým, pod akým zámerom sa žena, ktorá kráča po ulici, takto upravila. Najpravdepodobnejšie a najjednoduchšie vysvetlenie je, že chce byť krásna, to sa zatiaľ zdá úplne pochopiteľné. No pre koho chce byť krásna, pre všetkých? Možno chce zaujať natoľko, aby popri zaujatom mužovi mohla prejsť úplne uvoľnene. Asi môže takto zaujať aj ženu, lenže zaujatej žene pri pohľade na ňu prebiehajú asi iné myšlienky ako mužovi. Človek, v tomto prípade istá žena užíva svoju krásu pre zaujatie ostatných okolo nej.
Zaoberáme sa krásnym človekom, pretože zjavne predstihuje, v našom prípade, krásu všetkého ostatného, ako sú rôzne objekty a javy, budovy, vozidlá, parky, stromy, obrazy, koncerty, knihy a podobne. Zaoberáme sa ženou, lebo pre ňu je vlastnejší pojem krása viac, ako pre muža, aj keď dnes sa zjavne môžeme stretnúť s mužskými prípadmi, pri ktorých už s istotou vieme povedať, že sa o svoj zovňajšok starajú viac, ako niektoré ženy. Prečo je pre ženu pojem krása vlastnejší? Je to preto, lebo to tak bolo odjakživa, alebo je za tým niečo hlbšie, duchovnejšie? Asi pre obe dve veci.
Odjakživa sú ženy v niečom iné ako muži. Samozrejme obaja sú ľudia. Až na pohlavie, obaja majú podobné časti tela. Muži mávajú prirodzene silnejšie telá, no sú tam aj pomerné rozdiely medzi určitými partiami tela. Ženy majú jemnejšiu pleť, z pravidla v priemere sú nižšie, majú menej ochlpenia. Ak sa na muža a ženu zahľadíme, zisťujeme, že tých rozdielov je viac. Ženy sú jemnejšie v správaní, čo naznačujú už aj ich pohyby. Keď zakričí žena, tak vždy sa to dá vydržať skôr ako keď zareve muž. Keď zbadáme ženu ako sa stará o svoje dieťa, tak muž je oproti nej pomerne dosť bezohľadná osoba. Bezohľadná možno len kvôli tomu, lebo okruh jeho pôsobností je o niečo širší a tak sa zaoberá vecami, ktoré sa niekedy zdajú v užšom okruhu, v rodine nepochopiteľné, či skôr neobsiahnuteľné, či zbytočné, aj keď také nemusia byť. S nežnosťou akou žena hladí malého bezmocného človiečika sa muž zrovnávať nemôže. Ako je to možné, alebo prečo je to tak?
Žena rozumie deťom viac v súvislosti s bytostnými potrebami a tak isto jej to ide v užšom okruhu ľudí, v rodine. Muž nikdy nebude tak do detailov vedieť, čo je doma potrebné, možno ani to, čo je potrebné pre neho, na to, aby bol úplne spokojný, aby boli spokojný všetci, s ktorými žije. Zaujímavou vetou neznámeho autora je: „Muž stavia dom, žena domov.
Toto všetko evokuje k životu skutočnosť, že muž je majstrom v komunikácii so širším svetom, zatiaľ čo žena je majstrom v usporiadaní vnútorného životného priestoru okruhu ľudí, priateľov, rodiny. Čo to ale má spoločné s tým, že žene je krása bližšie ako mužovi? Môže to byť aj ženská zraniteľnosť, ktorá sa dá z časti porovnať s krásnym kvetom.
Dokazovať to sa môže zdať zbytočné. Stačí sa pozrieť na to ako vyzerá a ako sa správa. Jemnejšie črty, pohyby, hlas, prejav, emócie, všetko ukazuje v jej prospech. Zdá sa, že ženy sú ucelenejšie, stálejšie a detailnejšie, čo vraví v prospech komplexnosti osoby – tvora a homogénnosti, čo by sa dalo pokladať za jeden z atribútov krásy. Kvôli tomu sa žena môže mužovi javiť ako veľké bohatstvo na malom priestore, viac skutočností, akoby viac svetla vychádzajúceho s menšieho priestoru, aký on tak intenzívne obsiahnuť nemôže. Žena je teda pre muža veľkým tajomstvom, krásnym tajomstvom, teda pokiaľ zasahuje do mužovho života príjemným spôsobom, čo on síce nedokáže pochopiť, ale nesmierne to vníma a napĺňa ho to, „zceluje“.
Čo ale z tou ženou, ktorá kráča po ulici, alebo sa pohybuje v práci, v škole a vábi každú chvíľu pohľady mužov a stimuluje svoje rovesníčky v kráse k tomu, aby sa o seba starali viac ako doteraz? Čo to má spoločné s krásou? Tá žena je krásna, dá sa to o nej asi povedať, no len navonok. Má upravený len svoj zovňajšok, vnútri môže byť už ale iná, ale aj nemusí. Tak sa zdá, že dnes vo svete sa prikladá viac dôležitosti zovňajšku ako vnútru osoby človeka. Táto modifikovaná fráza je síce už otrepaná a už sa ani často nevyslovuje, no v srdci človeka má ustlané, aj v podvedomí, čo môže byť nehmatateľným dôkazom toho, že sme sa s touto skutočnosťou zaoberali len málo, aj keď by sme sa mali. Prečo ale človeku, ktorý sa venuje svojmu zovňajšku a tomu ako vyzerá to čo robí, „80%“ svojej celodennej energie, veľmi nezáleží na tom aký naozaj je, na svojom vnútre? Asi preto lebo vnútro človeka nevidno, teda... zdá sa. Ďalej možno aj preto, lebo ma podobných ľudí aj okolo seba. Je ovplyvniteľný a tak sa správa k sebe a k druhým podobne ako ostatní. Je trochu bezohľadný, ak mu to pomôže k pohodliu, ale je krásny a v očiach druhých vyzerá dobre... myslí si to. Vnútri sa mu to neoplatí, veď vidí, že to vo svete nemá cenu. Lenže keďže je ovplyvniteľný a správa sa podobne ako ostatní, to znamená, že tú vnútornú krásu je predsa len dosť vidno, respektíve v jeho prípade ne- krásu, keďže ľudia okolo neho sa nesprávajú moc prívetivo a on(-a) podľa nich podobne. Musel(-a) predsa nakuknúť do ich vnútra, keď sa to od nich naučil(-a).
Takže vnútornou krásou je dobro. Lenže ako už bolo spomenuté dobrý sa byť neoplatí, či skôr sa to len zdá tomuto svetu, ktorý si všíma viac výsledky ako prácu bez ktorej by výsledky neboli, viac produkty, ako ľudí ktorý produkujú. Svetu stačí keď sa veci nejako plánovane len javia, byť už také nemusia, stačí, že sa len tak zdajú, aby sa to dalo predať, potom keď si to človek kúpi, tak ani nevie ako to, že necíti, že má hodnotnú vec, neuvedomuje si, že kúpil len prázdnu „krabicu“ zabalenú do trblietavého papiera. No človek sa správa už akoby podľa tohto vzoru prístupu k životu ktorým je tento svet už skoro celý presiaknutý. Chvála Bohu, že naproti tomu existujú stále dobrí ľudia, ktorých predsa len môžeme zazrieť v bežných situáciách a tak vidieť, pripomenúť si, uistiť sa, že existuje aj iná krása, ktorá je ešte väčšia, ako tá krása zovňajšku, ktorej by sa zdalo že je viac, keby neprestala byť adekvátnou v tom momente, keď človek zažije spoločnosť dobrého človeka. Zrazu zistí, že predsa len nie je na svete sám, že je aj niekto kto mu rozumie, vypočuje si ho s nezištným záujmom. Takýchto ľudí mame najčastejšie doma, v rodine, no nie je to zase až také isté, keď vidíme, čo sa deje vonku v meste.
Takže je to asi tak, je pravdou, že nie každý mal a má doma zázemie z ktorého môže čerpať pre celý život. Samozrejme väčšinou človek neostáva u rodičov do staroby, teda aspoň v dnešnej dobe a dokonca mladí ľudia odchádzajú z domu čím ďalej tým skôr. Lebo chcú. Áno chcú opustiť svojich najbližších a možno žiť ďalej bezohľadný život, tak ako ho žiaľ zažívali doma. A neveria, že vo svete je veľa dobra, pomaly preberajú vzory správania, ktoré ich učí, lepšie povedané vtláča spoločnosť, ktorá pravdepodobne, aj keď to jedinci a skupinky nechcú počuť, prichádza do krízy. Nechcú počuť, lebo im stačia predstavy, zdanie, že im je dobre, zdanie, že sú dobrí. Zdá sa, že rozum človeka nadobudol moc tvoriť z predstavy realitu nie však v pravom slova zmysle. Realitu ktorá je obživou možno pre ľudské ego, alebo neo-hedonizmus. To všetko vyzerá byť len psychickým procesom a teda že je to podchytené nejakým psychologickým programom, vychádzajúcim z vedeckých poznatkov využívaných za účelom dosiahnutia, no niekedy len udržania stability svetového systému. Poznatky čoho však nemusia byť ani adekvátne danému opodstatnenému zámeru, teda ani pravdivé, ani etické. Možno nedôvera medzi ľuďmi došla na miesta kde je nepostrádateľná už bytostne.
Čo ale s tými všetkými nezodpovedanými otázkami? No tak krása ostáva taká aká bola aj po boji ktorý sa uskutočnil kvôli nej, len vnímanie hodnoty tej krásy je už iné. Najlepší prípad je, keď sa rebríček hodnôt po boji upraví z dominancie vonkajšej krásy na dominanciu vnútornej a teda dominanciu dobroty, ktorá nám zabezpečí pokoj v spoločnosti. Uvádzaná je tu poväčšine ženská krása, no nadobudnuté poznatky sa dajú použiť aj pre iný príklad krásy, povedzme nižšej neľudskej, aj keď ľudskej sčasti, lebo je človekom vytváraná. Zo začiatku padla otázka, či treba o krásu bojovať. Ak sa túto otázku opýtame v súvislosti s rôznym krásnym predmetom, či výtvorom, môžeme povedať, že o krásu treba bojovať, ale prácou, prácou na krásnej veci, boj síce ostáva, no len vnútorný boj samého so sebou, premáhania lenivosti, premnoženej túžbe po pohodlí a pôžitku a keďže okamžitom, tak bezohľadnom. Samozrejme, človek pohodlie potrebuje, pre oddych, pokoj, ucelenosť a podobne. A to, že či má krása s dobrom niečo spoločné... No má a veľa. Dá sa pokojne ešte raz povedať, vnútorná krása človeka je jeho dobrota a vonkajšia je jej zakončením, ako čerešnička na torte.
To všetko vyzerá byť len psychickým procesom a teda že je to podchytené nejakým psychologickým programom, vychádzajúcim z vedeckých poznatkov využívaných za účelom dosiahnutia, no niekedy len udržania akej takej stability svetového systému. Poznatky čoho však nemusia byť ani adekvátne danému opodstatnenému zámeru, teda ani pravdivé, ani etické. Možno nedôvera medzi ľuďmi došla na miesta kde je nepostrádateľná už bytostne.
Napokon, nekonkretizovali sme ešte jeden druh krásy, a síce ten, ktorý sme nevytvorili my ľudia. Je to príroda. Ak sa zamyslím nad tým, prečo som ju doteraz nespomenul... no nedokázal som ju zaradiť ani medzi materiálnu, ani duchovnú krásu, ale neustále ma napadá myšlienka, že ona je jedna z tých živých skutočností, ktorá by nám mohla pomôcť k tomu, aby sme vedeli spojiť vonkajšiu krásu s vnútornou, ktorá nám ukazuje pravdu a to ako sa ozajstná krása tvorí a kto ju tvorí, možno spočiatku len pohľadom na osamelý kvietok medzi dvoma betónovými panelmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár