Toto nie je umenie, to je brak... Koľko percent zo všetkej hudby sú braky?

„XX“ % populárnych hudobných brakov.
Či si zapnem rádio Expres, OK ,alebo FUN, je to viac či menej jedno. Hrá tam hudba, ktorú som už počul pár týždňov dozadu, alebo v opačnom prípade najbližších pár týždňov, ak si zapnem rádio, príp. „telku“, či vyjdem niekam do mesta, do obchodu, tak určite budem počuť. A keby sa aspoň dalo povedať pri premiére nejakej skladby, že počujem niečo nové, ale väčšinou je to „o tom istom“. Tým nechcem povedať, že to je typická vlastnosť braku. Veď aj v klasickej hudbe sú skladby vzniknuté po sebe tiež často podobné. Pri populárnej hudbe je to, aspoň to tak vnímam, ale trochu odlišné. Tiež chcem podotknúť, že aj s klasickej, „jazzovej“, alebo alternatívnej hudby nie každá je pre mňa umením.
Uvediem skutočnosť, ktorá ma podnietila k tomu, aby som písal o hudbe, ktorá sa mi nepáči a teda je podľa mňa brakom. Konkrétne, je to úmysel, pre aký je tá ktorá skladba aranžovaná, ktorý aj keby chcel (asi aj chce) úplne nezakryje ani ten najprefíkanejší tvorca. Zdá sa mi to nie jediný, no podstatný dôvod podľa ktorého sa dá povedať, či daná hudobná skladba je, alebo nie je brakom. Je tu ale „menší“ problém. Úmysel je abstraktný pojem . V tom prípade môžu pomôcť človeku vonkajšie, alebo iné rozpoznateľné znaky braku, ktoré sa v niektorých prípadoch človek, ktorý sa chce zorientovať, musí niekedy veľmi snažiť rozpoznať a v niektorých prípadoch ani snažiť nemusí, pretože sú bijúce do „očí“.
Umenie predsa s človekom komunikuje na úrovni na akej sa rečou komunikovať nedá. Podobne komunikuje aj brak, lenže umenie dáva týmto spôsobom človeku vnútorné bohatstvo, na rozdiel od niektorých „kalerábov“ z rádia ktoré človeka ochudobňujú, vtláčajú do zmyslov márne či škodlivé vízie, túžby a tým vytesňujú tie užitočnejšie. V najhorších prípadoch človeka aj zotročujú spôsobom, kedy človek má zmysli tak otupené, že nevníma okolie a nereaguje na okolie, ale ani na svoje negatívne zmeny adekvátnym spôsobom a dostatočne vedome, alebo ich má tak podráždené, že reaguje príliš rebelujúco, alebo navnadené, kedy zabúda na svoje potrebné zásady.
Umenie vraví človeku pravdu o svete, peknú či nepeknú, spôsobom ktorý konvencie a pravidlá (správne či nesprávne) nemôžu zastaviť, na rozdiel od braku, ktorý má zjavne plytký obsah. Umenie dáva človeku nádej, východisko, alebo ukazuje mu aspoň smer cesty, ktorým sa človek môže v ťažkostiach, alebo pri napredovaní uberať. Na porovnanie, brak človeka nepustí, asi nechce, no napokon ani nemôže chcieť pustiť zo zlej situácie do ktorej ho možno aj on dostal. Nemôže, lebo je brak, je prinajmenšom ľahostajný, má odstup, alebo (horší prípad) zlý zámer v sebe, tak ako mal jeho tvorca k nemu keď ho tvoril. Hudobný brak je teda aj vypočítavý.
Umenie by taktiež nemalo byť dotieravé, nenúti človeka: „Tu, tu, tu som!“; „Dívaj sa na mňa, mňa počúvaj, po mne túž!“ a v žiadnom prípade nedáva podmienky: „Počúvaš ma? Nie?! Ty si ale hlupák. Ako to že si ma nevšímaš?!“ Aké posolstvo nám chce hudobný brak odovzdať?: „ Zabávaj sa a tancuj, všetko je o.k.“; „Teraz sa ničím nezaoberaj, buď „in“, odviaž sa„; “Vidíš, zase ťa sklamal, hovoril som ti že sa máš spoliehať len na seba.“; „Som krásna modrooká blondínka a veľmi po tebe túžim, ale iba v tom prípade, keď si(mi) „zohnáš“ nejaké pekné autíčko, rozumieš miLáČIK?!!“ Aj takéto hudby dnes registrujem.
Ale bytostne mi nejaké to „FM-ko“ nevadí, veď z časti sa tam braky postriedajú z trochu lepšou muzikou, alebo niečím parádnym, takže mozog v spolupráci zo sluchovým orgánom si to môže v malej miere vyselektovať, čo znamená sústrediť sa niekedy viac a niekedy menej. Často vnímam zapnuté rádio ako kulisu, určitý druh stereotypu. No teda. Práve som prišiel na ďalšiu vec, ktorá sa dá o hudobnom braku povedať.
Brak je často stereotypný. Umenie nie je a nemôže byť. Nové umelecké diela prinášajú stále niečo nové, to znamená, že všetky, aj staršie diela sú prototypom, žasneme nad nimi, nad každým jedným svojským spôsobom a niekedy nad jedným dielom kedykoľvek sme s ním v styku. Braky sú sebe podobné. Nad brakom sa žasne krátko. Mnoho hudby z rádií sa človeku zunuje za niekoľko týždňov a niekedy aj dní.
Umelecké diela sú výpoveďou doby v ktorej vznikli, miesta kde vznikli, smeru ktorým sa chceli uberať, uberajú. Braky žijú v takom úzkom kruhu svojho málo trvácneho pôsobenia. Navzájom sú si podobné, aj keď nemajú sa vzájomne moc radi, kradnú si totiž svoje objekty pôsobenia, ktoré ich živia. Každý z nich ide do vábenia naplno, tak ako vie, v našom prípade podľa toho aká je kvalitná nahrávka, aká silná je produkcia aj so svojou reklamou, „promotion“, do svojej najdôležitejšej úlohy (vábenia) podľa úmyslu svojho tvorcu. Brak ktorý je pri človeku najbližšie, tak vábi, vábi, vábi až dovtedy kým človeka neunaví, alebo neomrzí. Pri svojom „šťastí“, kauzalite k nemu naklonenej, sa mu človeka podarí dostať tak, že človek si ide kúpiť CD priamo do obchodu: „Šak veď (napr.) CD s takou lahodnou (vášnivou) hudbou a babenkou (chlapom) si nekúpim? To by so bol(-a) asi nie in.“, možno väčší úspech pre brak je keď si kúpi “malý Napoleón“ Mercedes, veď ho videl vo videoklipe, alebo keď 100000 ľudí kúpi 5000000 fliaš „koli“.
A som, kde som možno nechcel byť, ale ináč by podstatná skutočnosť o braku nebola zrejmá. Kúpiť, kúpiť, kúpiť; Viac krát toto slovo zaznelo v predošlých vetách v určitom tvare. Populárna hudba nie je „samosprávna“. Je úzko spolupracujúca s inými druhmi zámerných ľudských činností zasahujúcich do ich verejného aj súkromného života a to rôznymi spôsobmi a s rôznymi následkami. Jednou z činností, oblastí, ktorá tak ako iným, ani hudbe nedá vydýchnuť je obchod. Obchod podporuje muzicírovanie rôznymi spôsobmi, prostriedkami, pomôckami, nástrojmi. Dotuje ju, pomáha jej šíriť sa do priestoru. No často je jej aj na škodu. Produkuje ju za každú cenu, najmä za čo najvyššiu („$“), pre nás je dôležité to, že aj za cenu hodnôt ozajstného hudobného umeleckého diela. Je to proste obchod. To nie je umenie. Často sa stáva, že hudobná skladba čo „sa tvári“, že je umeleckým dielom je len produkt vyrobený z nôt, zvukov a ich dĺžok, sluchový výrobok pôsobiaci na psychiku človeka za jediným účelom - zarobiť pre svojho producenta, jeho hudobníkov, sponzorov, obchodných partnerov a všetkých spolu“pracovníkov“ čo najviac peňazí.
Pri aranžovaní braku už nie je tak veľmi potrebná hudobná invencia, či nejaký vyšší cieľ, skôr len vynachádzavosť, ako použiť už známe hudobno-psychologické postupy pri realizovaní zámeru. Ale kto potom produkuje túto hudbu? Veď tu sa už nedá hovoriť ani o komponovaní, ale o zostavovaní akéhosi abstraktného hudobného, svojim programom účelného, sluchový orgán vzrušivého, umenie kriviaceho obchodného produktu. Budem asi tvrdý, ale myslím si, že vo veľkej väčšine prípadov hudobníci a aj hlavný protagonisti populárnych skupín (speváci), nie sú autormi (alebo sú len čiastočnými autormi) hudobných skladieb, ktoré vydali a ktoré interpretujú. Podľa istého filozofického smeru sa dá povedať, že tieto hudobné telesá nie „hrajú“, ale oni sami sú „hraní“. Oni sami sú produkovaní, vymyslení, zostavení a usmernení podľa koncepčne spracovanej vízie. Na druhej strane zase prijímatelia pôsobení týchto telies na ich hudbu nie „tancujú“, ale sú skôr podľa nej „tancovaný“. Nerád by som sa tým zaoberal podrobnejšie a to aj kvôli tomu, že do toho moc nevidím.
Keď sa niečím človek hlbšie zaoberá, tak to hlboko aj prežíva a táto skutočnosť (či len domnienka) ma dosť „drví“, pretože nevidím z tejto situácie mnoho východísk. No myslím, že nejaké určite sú a preto je potrebné nejaké aj uviesť. Tak sa o to pokúsim aspoň tak všeobecnejšie, aby som tu nemoralizoval. Dá sa cez iné oblasti pozitívne zasahovať do tejto a nemusieť s „vlkmi viť aby sme mohli s nimi (vedľa nich) žiť“. Treba si vedieť vyberať z rôznych vecí ktoré sú človeku ponúkané, čo teda nie je veľmi ľahké, proste viac sa zamestnávať výberom a nie prijímať všetko čo človeku príde do cesty. Okrem toho žiadna oblasť života ľudí neexistuje izolovane sama o sebe bez toho, že by do nej nezasahovala nijaká iná. Podobne ako človek sám nežije izolovane, ale stretáva sa a komunikuje s inými ľuďmi, tak aj jedna skupina ľudí sa dostáva do styku s inou skupinou. Podľa toho sa dá odporučiť človeku, aby sa pre začiatok snažil nájsť to, čo vie robiť celkom dobre, alebo možno veľmi dobre a snažil sa to tak aj robiť. Potom sa ľahšie môže stať, že nejakého smutného magnáta ktorý hľadá nejaké východisko zo svojej duchovnej biedy, zaujme vypiskujúci si smetiar pri svojej práci a opýta sa ho na tajomstvo jeho veselosti.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu