Odkedy sme boli spolu naposledy fajčiť, neviem nič okrem toho, že vtedy, v danom čase bol po nejakom strašnom žúre a nechcel o „našom“ pláne na pivo ani počuť. Je hrozné, keď musíte chlapa ťahať dokonca aj na jeho obľúbené pivo. Tak fain. Svoj časový plán som zaplnila rôznymi divadlami, kávami, čokoládami, čajovňami v tom lepšom prípade, v tom horšom to boli cigarety, víno a nasmradnutý nonstop.
Jsem dysgrafik a dyslektik ,v srdci mám žár a v oku mám tik
a na plicích vodu a v rukou mám třes, a v duši mám blues a chtěl bych hrát jazz
a místo toho hraju jenom ping-pong, a stejně si připadám jako king-kong
protože jsem dysgrafik a asociál a je mi jedno, co bude dál, co bude dál.
V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie, už Brnenské dni, aj keď nie som dysgrafik ani dyslektik ani asociál. Ale s tým ostatným sa bez výhrad stotožňujem. K tomu zvyšku by som určite dospela, nebyť pár priateľov, ktorí ma z môjho dialogického partnera mizantropa pravidelne ťahajú...a ja som im za to samozrejme vďačná. Jeden infantilný víkend som strávila v Romankinom byte s Viktorom a medzitým sa snažila dostať cez telenovelu Matúš. Až v momente keď sem píšem, vlastne zisťujem, že som ho ešte vôbec nespomenula. Matúš je super. Nechá sa mlátiť, nechá sa objímať, potom sa usmeje a ja mám pocit, že na svete nie som sama. Matúš je môj brnenský plyšový macík.
Vzhľadom na to,že skúškové je za mnou a nový semester už začal, tvárim sa že sa učím...ha ha. Preistotu som si navolila 44 kreditov a tých buď prežijem v zdraví, alebo ma vyhodia zo školy a umriem žiaľom. Stále si však myslím, že sa treba prekonávať a smiať sa na všetkom čo príde, veď čo iné s tým človek dokáže spraviť? Smiať sa môžeš vždy, všade a na všetkom. Aj keď to vôbec nie je vtipné. Po incidente s policajtom, ktorý nám skoro dal pokutu som v nedeľu, siedmeho marca prišla na internát a dostala som chuť vidieť ho, aj keď mi po iné dni vôbec nechýbal. Vidieť zubára...niektorí ho neuvidia celý život...napríklad cigáni a bezdomovci...a ak ho aj uvidia, tak nevedia, že je to zubár...Ja mám to šťastie, tak predsa jedna večerná nedeľňajšia cigaretka môjho milého priateľa nezabije. Náš rozhovor vyzeral asi takto:
„Ahoj!“ Ahoj. „Vyzeráš vydesene, ako sa máš?“ Som unavený, bol som na Šumave. (teraz nastal monológ kedy som počúvala v napätí, ako keď sa čaká na výsledky tomboly – o tom, s kým tam bol, ako strašne kalili a ako si narazil prdel. Proste sympatická situačná komika, na ktorej som sa aj ja veľmi smiala. Ževraj si po prvom dni roztrhol nohavice a zvyšok výletu sa lyžoval v dámskych ružových teplákoch). Keď sme vychádzali z fajčiarne, privolal výťah.
„Ty ideš výťahom?“ zarazene som sa pozrela. Nečakaná zmena, veď predsa býval na štvrtom poschodí a chodil pešo.
„Som sa presťahoval...“ povedal, a vyriešil moju krátkodobú prekvapenosť, ktorá sa v tom okamihu vystupňovala a vyvrcholila do ešte väčšej prekvapenosti.
„Čože...čo? Prečo? Ako?“
„Spolužiakovi odišiel spolubývajúci a tak som sa k nemu nasťahoval aj oficiálne...“
Práve začínam mať výčitky svedomia z toho, že som si ho „nelapila“ a nespracovala kým som ešte mala príležitosť. Aj keď ich bolo strašne málo. Zišiel z očí, nezišiel z mysle a ja sprostá som čakala, čo sa vyrieši, keď to nechám na vode...plynúť. Nevyriešilo sa nič, akurát si náhoda povedala, že o čo poriadne nestojím, to si nezaslúžim...a tak som teraz zase raz prišla o svoju veľkú múzu, ktorú týmto blogom pochovávam a nevraciam sa k nej. Ani v realite – a ani v tej mojej.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
vincent_vega
8. 3.marca 2010 02:06
hmm...s tými Brnenskými reáliami si mi veľmi padla do chuti
2
5 hviezd za xindla, 0 za takých pomalých chlapov. a stane sa ti len to, čo mne. keď sa jeden nevie odhodlať, uloví iný, a možno ešte tisíckrát lepší
Napíš svoj komentár