Veľmi zlá nálada, nič sa mi nedarí a všetci mi lezú na nervy. Ešte šťastie, že s nikým nie som mimoriadne na nože, aspoň to uberá na smole v mojom živote. Prežívam zo dňa na deň na sprostom kordycepse a aj tak mi je stále zle. Iba by som stále spala a spala a spala. V posteli a bez jedla. A to už musí byť naozaj vážne, lebo ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že ja jedlo pokladám za životnú nevyhnutnosť a slasť. Posledné dni sa učím stále do školy, a počítam hodiny do odchodu za hranice, kde ma čakajú skúšky a testy na vysokú školu. Pesimisticky snívam a dúfam, že ma oddelenie od aktuálnej spoločnosti a prostredia vytrhne z toho dlhého smutného a prázdneho života. Posledný neoficiálny deň školy som si musela opraviť naraz všetky známky, ale až na Slovenský jazyk som to zvládla. Samozrejme, lepšie mi ide fyzika a chémia. Život je naozaj trápne ironický a opačný.
II.
Dnes večer idem spať k babke do mesta a ráno idem do Prahy. Ešte nemám všetko porobené a ani pobalené. Stále sa ma niekto vypytuje stokrát tú istú vetu a ja už naozaj nemám silu odpovedať. Mám pocit že sa NERVOVO ZRÚTIM a už nechcem počuť žiadne OTÁZKY. Je 22.00 a ja som ešte stále doma na počítači a debilne ťukám zoznam zhliadnutých divadelných predstavení. Na čo im to doboha je? Keby som nevidela veľa predstavení, nehlásila by som sa predsa na odbor, čo s tým súvisí. Nesmierne ma vytáča ľudská sprostosť a ak s hovorením na mňa neprestanú, normálne ich dobodám sedemdesiatimi-ôsmimi ranami a budem sa fascinovane pozerať na striekanie krvi. Milujem krv.
III.
Nikoho som nezabila a úspešne som nastúpila na vlak Eurocity. Cesta do Prahy mi vôbec nedala zabrať, ako som pôvodne myslela;obávala som sa myšlienky, že celú cestu presedím v jednej nepríjemnej polohe schúlená pri okne a oproti mne v bude sedieť starý smradľavý ujo, ktorý mi po celý čas bude rozprávať o tom, ako prišiel o prácu vo Wolfswagene a teraz nemá peniaze na jedlo. Už som to zažila, trojhodinový monológ chudobného "východniara" naozaj nie je nič milé ani zaujímavé. Chvalabohu nestalo sa tak.
Miestenka za dve eurá pri okne bola dobrá voľba; celú cestu som sedela pri okne. Zo začiatku som upadla do mikrospánku a ako skrútený paragraf som driemala. Neskôr moje nadšenie z očakávanej Prahy spôsobilo, že som sledovala a počítala zostávajúce zastávky; Olomouc. Och. Koncom Mája tu robím príjmačky ale inak k nemu nemám žiadny vzťah. Neviem, či tam chcem študovať, ale všetko je lepšie ako ostať doma. Čo to dopekla robím? Nemôžem myslieť na zlé veci, idem do mesta slobody, môjho vysnívaného. Znamená pre mňa slobodu a voľnosť. Predstavovala som si, ako budem z prechádzky chodiť metrom domov, na svoj privát s izbou olepenou divadelnými plagátmi a mojimi fotkami. Nemusí to byť veľký byt. stačí, aby tam bola kuchyňa a pár izieb s dobrými spolubývajúcimi. Budeme sa spolu učiť, nakupovať a vyvárať si jedlá od výmyslu sveta. Keď nás už šváby začnú vynášať a oslovia nás z televízie deko, či nám môžu upratať, dáme všetko do poriadku a pokračujeme.
Je príjemné idylicky snívať...
Konečne to prišlo. Praha-hlavní nádraží. Energicky som vzala svoje tašky a vydala som sa na nie ťažkú odyseu do Zuzkinho bytíku. Po vystúpení som pocítila zvláštny smrad; áno, bol to smrad vlakov a páchnucich ľudí, ale mne to pripomenulo dobrodružný pocit. Podobný som mala aj keď som sem prišla v lete s Martinkou, mojou najlepšou priateľkou na koncert Iron Maiden. Teraz to bude iné. Automat na lístky. Metro. "Ukončete prosím výstup a nástup, dveře se zavírají." Tak mi to chýbalo - pomyslela som si a ako najvzornejšie a najtichšie stvorenie som bez slova a pohnutia akoukoľvek časťou tela cestovala podzemným vláčikom.
Úspešne som docestovala na byt. Poobzerala som si ho, po štyroch rokoch sa tam toho veľa nezmenilo. Moje stanovisko však bude v malej, bývalej Martuškinej izbe. Som spokojná s mojim malým útočiskom ktoré obsahuje neoddeliteľný artefakt, Zuzkine zvieratko - tarantulku.
Prešlo pár minút, skoro hodina, počas ktorej som sa len tak bezcieľne motala po byte a nerozmýšľala nad ničím, bola som ako nafetovaná, iba som sa motala, sedela, ležala, stála. Po chvíli som sa rozhodla zavolať Zuzke, kde sa nachádza. Mala prísť vlakom asi 2 hodiny po mne.
"Ahoj Zuzi, už som doma, úspešne som trafila, " oznámila som jej s radosťou v hlase,
"Čau Mišik, ja som už v Prahe, ale idem ešte do labu.", odpovedala mi splašene, lebo v pozadí bolo počut ruch ľudí, zrejme bola ešte na stanici.
"A kedy prídeš? " , spýtala som sa jej, túžiac po jej kľudnej spoločnosti,
"Za takú hoďku a pol."
"Dobre, tak zatím." , ukončila som rozhovor. Nemohla som toľko telefonovať, veď je ešte len prvý deň, účet nesmie byť veľký!
- Sedím v Mc. Donalde a čakám na Zuzku. Pred chvíľou som dojedla nový čísburger freš (neznášam poslovenčovanie slov, ble je to odporné, a preto to uvádzam ako odstrašujúci príklad) a moju milovanú Mc. Sundae zmrzlinu, s čokoládovou polevou. Som pažravá a obžieram sa ako sviňa. Ale hlavne, že som bohémka. Deň čo deň zápasím s ideou na kúpu cigariet. Mamička mi predsa povedala, aby som na ne nemíňala peniaze. A nemám tu ani Nellku, ani nikoho, s kým by som si dobre zapálila a tak úspešne odolávam. Už čakám dosť dlho, Zuzka sa zrejme zakecala. Ale to nevadí, aj tak ju veľmi ľúbim, je to skvelé žieňa. -
Vystúpili sme na tretej zastávke červeného metra od prestupného Mústku - na nádraží Holešovice. Máme ešte hodinu na poslednú návštevu obľúbeného Pražského amerického fastfoodu, tak neváhame a ideme uspokojiť moju potrebu a závislosť. Ach zmrzlina. Zmrzlina, mňam.
Dnešný deň je zlomový; idem do Brna spoznať syna maminej kolegyne, u ktorého strávim pol dňa a aj noc (stále mimochodom neviem, kto bude spať na zemi, keďže som karimatku nevzala). Bol mi opisovaný ako "strašne pekný gentleman, ktorý keď bol na strednej, bol veľmi obľúbený a spolužiačky mu robili úlohy, prípadne "strašný pohoďák ktorý na všetko zabúda". Tešila som sa, čo sa stvorenie ma to príde čakať a či vôbec príde, mala som síce jeho číslo, ale neotestované...Stále mi mohol dať falošné. Niečo vo vnútri mi hovorilo, že príde. Nezavolala som.
Prešla som sa stanicou a nikoho kto by sa na mňa pozeral divne štýlom "nie si náhodou ty tá Michaela Suchá, fú, myslel som, že bude mať o pár kíl menej". Podišla som k dverám a asi minutu som stála bez vnímania okolitého sveta - dostala som sa opäť do toho iluzívneho sveta, ako keď som prišla vtedy do bytu.
"Som správne? " - opýtal sa ma môj ubytovateľ neisto s divným výrazom na tvári. Bohužial mal okuliare a tak si nie som istá, či keď ma uvidel, zagúľal očami a v hlave mu prebehla vyššie uvedená predpokladaná veta. Obaja sme sa snažili udržať rozhovor, a pomaly sme kráčali k zastávke na električku. Vzal mi tašku. Skvelé gesto. Začala som rozmýšľať prakticky a v mysli som sa dostala k tomu, že by som ho chcela za otca svojich detí. Viac ako Miloslava. Je krajší, súmernejší, má bledšie vlasy a je dokonale krásny. Ja by som zastupovala geneticky uletenejšiu samicu a preto by naše deti boli dokonalé nielen po fyzickej stránke, ale aj po duševnej, umeleckej, bohatej a netuctovej.
Po príchode na internát sa začala diametrálna zmena môjho doterajšieho ubytovania - dvaja chlapi na izbe, ktorá je len jedna, je tu bordel, dve postele a na skriniach samé fľaše od alkoholu, na stojane je gitara a na dvoch stoloch sú dva notebooky. Ja som asi vo sne. Vlastne nie. Poprvýkrát je to asi skutočnosť. Dali sme si pivko, napísala som mame, že som došla, chcela som si aj zapáliť, a zapálila som si, no pri zapaľovaní sa mi stala nepríjemná vec; debilný zapaľovač mi zoškvaril obočie! A ja že prečo mi je tak teplo na pravé oko! ! Keď som to zistila, utekala som k zrkadlu a stav nebol až taký zlý a zrkadlo prežilo. Môžeme pokračovať v ničnerobení, chlapci.
- Je skoro polnoc a práve sme s Marekom prišli na izbu. Na dnešný večer asi nikdy nezabudnem - najprv ma ten slušný chlapec donútil (no dobre, ja som sa chcela dať donútiť) piť to odporné víno, ktoré poslala moja mama, potom ma druhý, neznámy chlapec z intráku ponúkol cigaretou a nakoniec som bola donútená dohuliť jointa po dosť opitučkom Marekovi. Ja som si myslela, že si nikdy nedám trávu, ale...žiadny účinok. Rum je silný alkohol, na takú slabú drogu veru nestačí, aspoň u mňa. Ani neviem akým spôsobom sa mu vraj "zapáčila moja integrácia a neverí tomu, že ma pozná sotva 7 hodín. Páčila sa mu natoľko, že za pár minút sme sedeli na betónovom obrubníku a slastne si vymieňali ústne tekutiny. Páčila sa mi táto situácia, pripadala mi nesmierne komická ale zároveň dobrodružná, ale ľutovala som Mareka. Chudák, možno odo mňa chytí stafilokoka, streptokoka alebo iného pokémona. Jeho chyba, ja som egoista...Nechávame sa unášať...situáciou a nocou, našou spoločnou...pohovkou... -
IV.
Cestujem od obeda a stále toho nemám plné zuby. Milujem vlaky a milujem IC-čka. Majú veľké okná cez ktoré sa môžete pozerať napríklad na polia v Pezinku. Vlak ide ďalej, sem tam príde nejaký tunel, výmoľ. Od Bratislavy do Žiliny IC nestojí nikde, iba keď prechádza malými, mestskými zastávkami, spomalí. Sledujem krásnu zelenú prírodu, Trenčiansky hrad, polia a zrak mi zastane pri páre ukážkových bažantoch. Slzy už mám dávno v očiach, nechcem ísť domov. Chcem včerajší večer a celý týždeň, ktorý je neodvratne preč. Nasadzujem si okuliare, aby sa na mňa ľudia divne nepozerali. Teraz by mi to naozaj nepomohlo. Dokonca oproti mne sedí dáka vychodniarska sliepočka, ktorá hovorí v každej vete trikrát TA. Nevládzem ju ničím ovaliť a nevládzem sa nad tým ani vzrušovať, nevládzem nič a nechcem. Ešte stále mám žalúdok po opici a jediné dnešné jedlo bol na raňajky - malý krajec chleba.
A pri týchto ťažkých citových situáciach som zabudla, že ma naplno ovládol predmenštruačný syndróm, a že ráno som robila testy na jednu z mojich zostávajúcich dvoch vysokých škôl.
V.
Obaja sa tvárime akože sa nič nestalo, ale ja som príliš...sprostá na to, aby som to nechala len tak.
Ako zrnko piesku dunám...Chýbaš mi.Veľmi, strašne, neuveriteľne hrozne a mega a neviem, čo mám robiť, ako mám zastaviť tento prúd náhlych citov. Neverím tomu, že ťa poznám jeden deň, preboha! Fascinuješ ma, tým, že ťa nepoznám tak ako by som chcela a znepokojuje ma myšlienka, že nedokážem predpovedať tvoje správanie. Lebo konáš neočakávane ako ja. Asi až teraz viem, ako sa naozaj cítia ľudia, ktorí ma poznajú a odhadujú moje reakcie.
Tento svet je fakt divný, ale ja som na tom fakt zle. Ako môže niekomu chýbať človek, ktorého pozná jeden deň? Chcem Brno. Chcem to všetko odznova a ešte raz a bez najmenších zmien.
"...A ešte viem, že neskôr podrobne opíšem moju odyseu začínajúcu v Prahe a končiacu v Brne...a vo vláčiku...a bažanty na poli...a ujo vykláňajúci sa z okienka s veľkou prešedivenou bradou ako z rozprávkovej železnice...Pripadám si ako Trigorin, fakt, vážne." Pre nezasvetených ne-Čechovo-milovníkov, aj on v Čajke presviedčal Ninu Záriečnu o tom, aký má spisovateľ ťažký život - všetko čo si všimne a upúta jeho zrak, si zapíše do svojho zápisníka (v mojom prípade je to Michelangelo zošitok) a chce to použiť vo svojej poviedke. Preto sa stále nad niečím zamýšľa a nikdy nemá pokoj. Ani ja ho mať nebudem, nikdy. Alebo až vtedy, keď nebude na svete na svete toľko veľa zaujímavých osôb opačného pohlavia.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
barborkamt
11. 5.mája 2009 11:05
Kraaasaa nad kráásu mišinka moja nemáám slov....
Napíš svoj komentár