Farebnosť...

Tak som si sadla na balkón, zošit a pero ako vždy po ruke, len vnímať tú farebnosť o piatej poobede, takú jedinečnú pre tento okamih.
Vnímať tie farby, veď je to také jednoduché, a slnko už na mňa nesvieti, už odišlo radovať ľudí, na druhej strane mesta.
A možno sa vôbec netešia. Možno sú samy a smútia za panelmi bytov. A ja sa tu teším a som taká sebecká.

A tak si kreslím na nohavičky. Kreslím si na ne slnko, to aby ma hrialo, aby mi bolo fajn, veď vieme, vieme.
A rozmýšľam, pred aké všetky slová by som vedela dať predponu "anti".

Cítim sa tak farebne a k tomuto blogu sa mi hodí fotka číslo jedna v mojom albume.
Neviem prečo.

Raz mi niekto povedal, že som zvláštna, že mám v sebe niečo atypické, čo sa ku mne nehodí.
Tak som o tom rozmýšľala, čo to môže byť a potom som povedala, že ten človek je blázon a vôbec ma nepozná.
A možno mal sčasti pravdu, veď ja nie som tak celkom normálna.

Všímam si veci, ktoré vidí málokto, a potom si ich zapisujem, tak ako teraz o pol šiestej, keď sa mi tak veľmi chce. Chce sa mi jesť a jesť. A tak večeriam tvaroh s cukrom a zapíjam mliekom. A som v poriadku.
Fakt.

A cítim nemocničný pach, je všade, rozmýšľam, či by som vedela tak žiť, každý deň ho cítiť, mať dieťa a nazvať ho acylpyrín, také originálne, také bláznivé.

A ten môj drahý si už na mňa zvykol. Vie, že mávam zvláštne obdobia, občas to bolí, keď vtedy na mňa kričí, práve preto, že vie.
Mal by chápať, len chápať, že mávam citové výkyvy.

Dnes som sa chcela za ňho vydať, ale nebol doma.
Škoda, snáď nabudúce...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu