Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým lepší zjav.
Je to hlúpe, viem.
Posledné dni sú také zvláštne, plné no i tak prázdnejšie ako kedykoľvek predtým.
V stredu sme sa rozišli a ja sa cítim akoby sme ešte stále boli spolu, stále je tu niečo také, akože vy patríte k sebe, niečo vás spája.
A ja si to nechcem pripúšťať, vravím si, že sme si blízky a to je všetko, máme sa radi, povedzme ako priatelia na život a na smrť. Áno, to je fajn prirovnanie.
Dnes som vstala pomerne skoro, dnes pomerne neskoro zaspím.
Chcem ísť niekam a zábavať sa, zabávať do rána, či do ďaľšej noci, s kolou v ruke a už žiadny alkohol a nemyslieť nemyslieť, na okolnosti minulých dní.
Nemôžem si pomôcť, trápi ma jeho smútok, ako dnes, keď sme volali a on povedal, že to nevykríva a ja som chápala, tak veľmi až ma to bolí, že ho viem najlepšie pochopiť, a on mňa tiež, tak potom obaja nechápeme, že prečo.
Prečo to skončilo?
Prečo mi to nie je jedno?
Prečo ho neviem brať ako kamaráta?
Prečo si stále pri rozlúčke píšeme ľubim ťa?
..Dosť o tom..
Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.